stredoveká teplá perióda 

Po chladnej perióde v dobe temna sa začína klíma mierne zlepšovať a otepľovať. Narastá počet úrodných rokov, rokov s teplými a miernymi zimami a vyskytujú sa aj extrémne horúce letá. Ľadovce v Alpách ustupujú do vyšších polôh, to sa týka aj morského ľadu na pomedzi Islandu a Grónska. V tomto kontexte sa zvykne dávať do súvisu s teplým podnebím, rozkvet severských národov najmä Vikingov. Tí osídľujú Grónsko "Zelenú zem" a usídľujú sa tam na niekoľko dekád, až storočí. Je pozoruhodné, že v oblasti Arktídy a Grónska sa predpokladá oteplenie skôr, ako napr. v strednej, či južnej Európe. Prakticky priaznivé podmienky na severe nastali o niečo skôr, zrejme už na prelome 8. a 9. storočia. Tiež označenie Grónska ako "zelenú zem" treba brať skôr ako marketingový ťah v snahe nalákať nových obyvateľov z Islandu. Grónsko vždy bola veľmi nehostinná zem. Avšak v dobe stredovekého teplotného maxima tu mohli byť a zrejme aj boli, podmienky o niečo priaznivejšie. To sa týkalo najmä malého rozsahu morského ľadu, čo umožňovalo kontakt a obchodovanie tejto kolónie s okolitým svetom. V skutočnosti tu vyplával Erik Červený, ktorý bol na rodnom Islande stíhaný pre vraždu a v podstate emigroval na 25 lodiach a usadil sa v Grónsku okolo roku 985. Lamb predpokladá, že v tomto období aj na prelome tisícročia panovali v Grónsku teploty o 3-4°C vyššie ako v 60tych rokoch 20. storočia. Je vysoko pravdepodobné, aj vzhľadom na neskorší zánik osád a zhoršenie podmienok, že v týchto časoch Vikingovia v Grónsku žijú prevažne pastierskym spôsobom a v celku hojne sú rozšírené trávnaté biotopy, pre chov dobytka nevyhnutné. Predpokladá sa dokonca, že Vikingovia dokázali v najteplejších časoch vrcholného stredoveku v Grónsku dopestovať aj obilniny. Erik Červený založil v Grónsku dve stabilné osady: Österbygd a západnejšie Vesterbygd. Archeologicky bolo zdokumentovaných takmer 450 dvorcov. Po dlhé obdobie sa udržiavalo aj pravidelné lodné spojenie s Nórskom cez Island. Podľa Behringera sa vtedajšie vikingské hroby nachádzajú v oblastiach, kde je ešte aj na konci 20. storočia trvalo zamrznutá pôda -permafrost.[1] Syn Erika Červeného -Leif prijal Kresťanstvo a cca v roku 1100 bolo v Grónsku zriadené aj biskupstvo v Gardare. Postupný úpadok Grónskych osád započal s érou ochladenia klímy v tejto oblasti (Malá doba ľadová). Z archeologických nálezov sa dozvedáme, že podmienky sa rapídnejšie zhoršujú po roku 1300. Postupne sa prestávajú chovať prasatá a kravy, pravdepodobne tu už nenachádzajú dostatok pastvín. Skladbu potravy tvorí prevažne rybolov. Prvé generácie sa živili rybami 15-50% , tie posledné získavali z mora prakticky až 80% svojej obživy.[2] V roku 1345 odpustil pápež grónskym osadám cirkevné poplatky, lebo uznal, že sú pravdepodobne veľmi chudobní. Posledný biskup Alfur zomrel roku 1378 a nový sem nikdy už nedorazil. Na toto biskupstvo si spomenul Rím až v roku 1492, z ktorého obdobia sa zachoval list pápeža Alexandra VI. Borgia: "Donieslo sa nášmu sluchu, že v diecézy Gardar v Grónsku, na samom okraji známeho sveta, miestni obyvatelia kvôli nedostatku chleba, vína a oleja väčšinou žijú so sušených rýb a mliečnych výrobkov. Keďže je pre lode ťažko preplávať cez množstvo ľadu a kvôli skromným pomerom a chudobe tejto zeme, lode tunajšie brehy málo kedy navštívia. Donieslo sa nám, že za posledných 80 rokov tam nepriplávala ani jedna loď. A pokiaľ by sa tam aj nejaká loď chcela dostať, muselo by to byť v mesiaci auguste, keď sa ľad láme. Z tohto dôvodu posledných 80 rokov žijú títo ľudia bez biskupa. Boli sme informovaní, že mnohí, ktorí bývalí predtým katolíci, opustili vieru a na Kresťanské náboženstvo zanevreli." Pápež odporučil vyslať do oblasti nového biskupa ale nie je z historických prameňov známe, či niekedy dorazil. Vikingské osady už zrejme v tejto dobe dávno neexistovali.[3]

Je pozoruhodné, že Vikingovia sa nevedeli prispôsobiť meniacim sa podmienkam. Tu sa spomínajú najmä Eskimáci (Inuiti), ako pôvodní obyvatelia ostrova, ktorí tu žijú dodnes. Všeobecne sa predpokladá, že Vikingovia pokladali Inuitov za menejcenných (pohanov), prípadne sa im odmietali prispôsobiť. V časoch, keď klíma už nepriala tradičnej obžive a čoraz horšie podmienky na mori a viac ľadu znemožnilo udržiavať spojenie loďami so svetom, tak Vikingovia zrejme odmietali zmeniť svoje návyky, aj pod ťarchou vierovyznania. To videlo nakoniec buď k splynutiu s Inuitmi, tých čo prežili a úplnému zániku vikingskej éry v Grónsku. Môžeme ale celkom oprávnene predpokladať, že v časoch Vikingov panovali s vysokou pravdepodobnosťou priaznivejšie a teplejšie podmienky v Grónsku, ako tomu bolo neskôr. Rovnako tak aj na mori sa vyskytovalo omnoho menej ľadu a brehy boli omnoho prístupnejšie lodiam, počas dlhšieho obdobia v roku, ako tomu bolo o niekoľko storočí neskôr.

Stredoveká teplá perióda panovala na väčšine územia v Európe, pravdepodobne v rokoch 1000-1250 (1300), kedy sa podmienky začali zhoršovať a ochladzovať. Paleodáta dokladajú oteplenie z mnohých oblastí sveta, avšak niekedy nie v rovnakom čase. V Európe je badateľný ústup ľadovcov, v tom istom aj v severnej Amerike a na mnohých iných miestach sveta.[4] Celkovo v teplých obdobiach je badateľný hojnejší výskyt miernych zím a vyskytujú sa aj horúce letá a suchá. To neznamená, že sa tuhá zima napr. vôbec nevyskytne. Len zo štatistického hľadiska je ich menej ako povedzme v inom období. Predpokladá sa napr. že ochladenie na severe a v oblasti pólov nastalo o niečo skôr ako napr. v západnej a strednej Európe.

Tomu napovedajú paleodáta ale aj historické záznamy, kedy sa významne extrémna poveternostná situácia, objavuje aj v kronikách. Napr. k roku 1022 sa v kronikách norimberských objavuje zápis o extrémne teplom lete, kedy ľudia "v dôsledku veľkej horúčavy nemohli dýchať a mnohí pomreli, vyschli potoky, rieky, studne". V lete v roku 1130 bolo tak sucho, že sa dal prebrodiť Rýn. V roku 1135 v Regensburgu sa dal prebrodiť Dunaj. Tamojšia mestská rada položila základy kamenného mosta cez rieku. Veľmi teplou zimou (aj v našich kronikách) bola zaznamenaná napr. zima 1186/1187, kedy rozkvitli v januári stromy pri Štrasburgu.[5] Dlhé vlny horúcich liet sa v Európe datujú ešte aj v rokoch 1261-1310 a ďalšia vlna 1321-1400, usudzuje Behringer, podľa náletov kobyliek, ktoré prenikali ďaleko na sever. Na druhej strane treba povedať, že indikátor náletov kobyliek nemusí znamenať nutne teplé podmienky. Skôr ide o biologický cyklus tohto hmyzu a spôsob orby. Treba povedať, že v týchto obdobiach neexistovala hlboká orba na rozsiahlych plochách (intenzívne poľnohospodárstvo). Mnohé jedince tak prečkali zimu v pôde, dnes takéto nálety južného hmyzu ďaleko na sever nemajú šancu najmä vďaka technizácií v poľnohospodárstve a hlbšej orbe.

Môžeme polemizovať, do akej miery bola vtedajšia klíma teplá, oproti tej dnešnej. Spoľahlivú odpoveď zrejme nenájdeme, avšak nevylučuje sa, že v časoch vrcholiaceho oteplenia stredovekej teplej periódy bolo podobne teplo ako dnes v časoch otepľovania, prípadne miestami a lokálne možno aj o niečo teplejšie. Niektoré dáta nám napovedajú, že dnes alebo v skoršej budúcnosti zrejme prekročíme aj v Európe toto oteplenie (ak sme ho už neprekročili). Môže byť vysoko pravdepodobné, že dnes už panujú aj u nás také podmienky, ako panovali v časoch teplého rímskeho obdobia, alebo vrcholiaceho stredoveku. K tomu nepochybne okrem prirodzených cyklov prispieva aj nezanedbateľný príspevok ľudskej produkcie skleníkových plynov. Súčasné oteplenie sa tak javí v porovnaní s tým stredovekým aj o niečo rýchlejšie, najmä po roku 1970. Niektoré ľadovce v Alpách sú už dnes pravdepodobne na úrovni resp. pod úrovňou stredovekého, či rímskeho optima, ale o tom budeme ešte hovoriť podrobnejšie neskôr.

Obr. : Analýza zím na zákl. historických záznamov (Projekt zimy 1001 - 2020 A.D.) poukazuje na teplejšie a miernejšie zimy vyskytujúce sa u nás v ranom stredoveku a v období rokov cca 1500-1600 (Malé klimatické optimum). V súčasnosti na základe dát vyplýva, že v súčasnosti sú už zimy teplejšie ako v stredovekej teplej perióde. Celú analýzu dát si môžete podrobne pozrieť na odkaze TU. 

Z kroník a historických prameňov sa dozvedáme mnoho. Pravdou je, že z tohto obdobia stredoveku sú zaznamenané aj menšie rozsahy morského ľadu, horských ľadovcov, tuhých zím. Istým ukazovateľom môže byť aj rozsah rastlinstva, resp. južného rastlinstva dopestovaného viac na severe. z tohto pohľadu sa zdá byť takým indikátorom napr. vinič, ktorý sa pestoval viac na severe. V Nemecku sa vinič rozširuje napr. aj mimo svojich prirodzených vinohradníckych oblastí (Rýn, Mohan, Mosela) viac na sever napr. v Pomoransku a Východnom Prusku, v Británii dokonca až v južnom Škótsku, ale napr. aj v južnom Nórsku.[6] Na druhej strane treba zdôrazniť, že pravdepodobne sa nekládol až taký dôraz na kvalitu vína. Dnes sú pravdepodobne mnohé oblasti mimo produkcie vín aj preto, že produkcia je omnoho väčšia a kvalitnejšia ako tomu bolo v stredoveku. Naproti tomu vinič potrebuje na rast špecifické podmienky, najmä dostatok slnečných dní, relatívne teplé letá a mierne zimy, aby nevymrzol. S príchodom ochladenia malej doby ľadovej sa počasie stáva aj extrémnejším. Časté jarné mrazy a tuhé zimy ničia vinohrady, o čom existuje kopa záznamov. V kronikách sa stretávame s poklesom produkcie vína a postupným zánikom vinohradov až v jadre malej doby ľadovej. Aj v našej oblasti ubúda vinohradov v 13.-14. stor., ale ich výskyt ešte pretrváva aj v 16. a na sklonku 17. storočia. Neskôr už tvrdé zimy spôsobili zrejme ich úplné vymrznutie. V súčasnosti je rozsah pestovania viniča približne 500 Km južnejšie, ako tomu bolo ešte relatívne nedávno v časoch stredoveku a raného novoveku.

Ďalším prírodným indikátorom v pestovaní plodín, môžu byť aj ďalšie teplomilné druhy ovocia ako broskyne, melóny, či orechy. Napr. Svoboda a Cílek spomínajú pestovanie melónov aj severne od Prahy, tiež v okolí Děčína. Broskyne, ktoré rastú prirodzenejšie v stredomorskej oblasti, sa v časoch stredovekej teplej periódy (ale aj v období stredovekej rímskej doby), pestovali severnejšie. Vinič a citrusy bolo vraj možné dopestovať až pri Hadriánovom vale v severnom Anglicku. Kôstky broskýň sa napr. z archeologickej evidencie strácajú v období 4. stor., teda v období ochladenia klímy -v dobe temna, po zániku Ríma. Zaujímavé je hlavne to, že s broskyňami sa opäť stretávame začiatkom 8. storočia a to v archeologických depozitoch a písomných prameňoch. Broskyne sú napr. spomínané v nariadeniach Karola Veľkého o poľnohospodárskych plodinách, v legendách o svätcoch, v poézií aj v plánoch stredovekých, kláštorných záhrad.[7]

Ďalším indikátorom je napr. rast populácie celkovo, ale najmä v severných oblastiach Škandinávie, kde boli podmienky priaznivejšie na vyššiu produkciu potravín, napr. pestovanie pšenice bolo rozšírené vyššie aj severnejšie. Predpokladá sa na zákl. pylových analýz, že Nóri pestovali pšenicu na hranici mesta Trondheim a rôzne odrody jačmeňa dokonca až po 70. stupeň severnej šírky. Po roku 1300 klesajú možnosti tu niečo dopestovať, čo zodpovedá drastickému úbytku obyvateľstva. Na zákl. analýz opustených budov, dvorcov sa usudzuje, že podmienky sa rapídne zhoršili čo viedlo doslova k stovkám opustených dedín a mestečiek. V niektorých oblastiach severnejšie a vyššie pokleslo obyvateľstvo o viac ako 40%.[8]

Celkovo sa v stredoveku predpokladá nárast populácie Európy takmer o jednu tretinu. Zrejme k tomu prispelo aj dlhodobejšie stabilné a menej extrémne podnebie, ktoré vtedy panovalo a dovoľovalo zvýšiť úrody a výživu obyvateľstva. Rozvíja sa aj staviteľstvo a vznikajú gotické katedrály a chrámy. To si vybralo svoju daň aj na ekosystémoch. Dochádza k masívnemu odlesňovaniu, tvorbe pastvín najmä v strednej Európe, čím sa zrejme znížila lesnatosť pralesného charakteru z ranno-stredovekého maxima 90% na približných 20% (čo bolo ešte menej lesnatosti ako je tomu teraz 30%).[9]

To isté spomína aj v našej oblasti napr. historik Matej Harvát, kde sa dá dať do istého súvisu oteplenie v rannom stredoveku so vznikom Veľkej Moravy. Okrem toho spomína rozmach Byzantskej ríše po 10. storočí, vyššiu telesnú výšku obyvateľov Európy, populačný rozmach, odlesňovanie a rozmach poľnohospodárstva. K vzniku civilizácie v povodí Moravy podľa všetkého prispeli aj nižšie stavy vodnej hladiny, ako aj riek Dunaja a Váhu. Vyššie položené kultúry sa tak vďaka suchšiemu podnebiu sťahujú bližšie ku korytám. Harvát píše, že obyvateľstvo, ktoré pre hrozbu záplav dovtedy budovalo svoje sídla vyššie nad úrovňami riek, sa začali v priebehu 9. storočia sťahovať bližšie k riekam, kde využívali lužné lesy a úrodné, nivné pôdy. Moravania získali kontrolu nad celým južným tokom rieky Moravy a prítokov Dunaja a trasu vtedajšej jantárovej cesty. Nové sídliska sa objavujú aj v povodí Váhu. Vtedajšie rieky si však nemôžeme predstavovať ako súčasné, regulované toky. Vtedy išlo o často meandrujúce, pomalšie tečúce vody, s dobrým okysličením, kde sa darilo aj rybám a vodnému vtáctvu. Zároveň tieto rieky často opúšťali svoje korytá a dochádzalo aj k častejším povodniam, nakoľko absentovali akékoľvek vodné diela a regulácie. Väčšie stavy a opätovné zvýšenie zrážok, zrejme aspoň čiastočne spôsobili aj zánik starých centier Moravanov, ktorí svoje sídla stavali nebezpečne blízko tokov. Jedno z najväčších sídelných štruktúr sa predpokladá na Mikulčiciach. Iba nedávno sa objavili výskumy, že okolo 10. storočia bol na mikulčícke hradby naplavený masívny dub, ktorý podľa všetkého priniesla veľká voda a ktorý už obyvatelia nikdy neodstránili.[10]

[1], [5] Behringer, W. (2007). Kultúrni dějiny klimatu. Munchen: Verlag C.H. Beck oHG, Munchen.

[2] J. Arneborg et al.(2012), Human diet and subsistence patterns in Norse Greenland AD c.980-1450. Journal of the North Atlantic, s. 119-133.

[3] archives, Wisconsin Historical Society Digital libary , (2017): Papal letters concerning the bishopric of Gardar in Greenland during the fiteenth century, Document No.AJ-060.

[4] Jean M. Grove, R. S. (1994). Glacial Geological evidence for the Medieveal warm period. Climatic Change 26, 143-169. 

[6] Weber, W. (1980). Die Entwicklung der nordlichen Weinebaumgrenze in Europa. Trier .

[7] Stein, E. (2022). Klíma, hlad a reziliencia v Karolínskej ríši. In: B. Z. Kovár, Klíma v dejinách (s. 183-191). Bratislava: Premedia.

[8] Holmsen, A. (1961). Norges Historie , Oslo.

[9] Schonwiese, C.-D. (1995). Klimaanderungen . Berlin .

[10] Harvát, M. (2022). Vzostup i pád Veľkej Moravy mohla podnietiť zmena klímy. In B. Z. Kovár, Klíma v dejinách (s. 173-182). Bratislava: Premedia.