Spracované na základe dát a metodiky zhrnutej TU.   

ABSTRACT: 

Posledné dekády sa postupne z pozorovaní a výskytu, vytrácajú  tuhé zimy takmer úplne. Naopak posledné dekády prevažujú už len zimy mierne až teplé. Typicky tuhá až drsná zima, ktorá by bola typická obdobiu malej doby ľadovej, kedy udrú silné mrazy na jeseň a trvajú do februára, alebo až marca, nám úplne absentujú. Môžeme teda povedať, že naša generácia, dokonca zrejme aj generácia našich rodičov, dedov už nezažila nikdy zimu, typickú svojím rozsahom a aj teplotami, pre minulé storočia či malú dobu ľadovú. U staršej generácie sa ale stále stretávame s akousi "zimnou" nostalgiou, kedy pamätníci spomínajú na tuhé zimy. Zvykli sme si počúvať, že "kedysi boli zimy mrazivé a poriadne". To je zaiste pravda, ale len sčasti. Väčšina našich rodičov si určite nemôže pamätať zimu z roku 1929 a len málokto si pamätá vojnové zimy. Aj naši starí a prastarí rodičia boli vtedy zväčša deti. Pamäte našich starších si zväčša tuhosť zím zamieňajú práve s epizodickými výskytmi kalamít, či tu ktorého chladnejšieho mesiaca s tuhými mrazmi. Avšak ako isto uvidíte, kedysi boli zimy naozaj omnoho tuhšie, alebo inak povedané, "keď zimy za niečo stáli", tak k týmto zimám by sme museli ísť najbližšie až do 19. storočia. Nostalgici, aj mladší z nás, si napríklad môžu pamätať zimu z roku 1987, kedy na juhozápade Slovenska a predovšetkým v Bratislave, napadlo skoro meter snehu, či zimu z roku 1996. Išlo bezpochyby o významné vpády chladného, arktického vzduchu. Ak však zoberieme tieto zimy ako celok, neumiestnili by sa ani v prvej tridsiatke najtuhších zím, len za sledované obdobia meteorologických meraní. Ak by sme napríklad porovnali zimy v druhej polovici 19. storočia s tými terajšími, výskyt chladnejších zím (ak tak definujeme hociktorú zimu, ktorá mala zápornú teplotnú odchýlku) klesol o viac ako 70%. Výskyt skutočne drsných zím, typických pre povedzme minulé storočia a malú dobu ľadovú, klesol o 100%, resp. posledných 50 rokov sa podobne drsná a silne podpriemerná zima, s akou sa ešte naši predkovia stretávali relatívne pravidelne, už ani nevyskytla.

Stredoveké klimatické optimum a zimy v strednej Európe 1000-1200 A.D.

V Ranom stredoveku prevládali miernejšie zimy a teplejšie letá, aj keď aj v tomto období sa vyskytli sporadicky zimy nesmierne kruté. Toto obdobie stredovekej teplej periódy, resp. stredovekej teplotnej anomálie datujeme na našom území v rokoch 875 – 1194. (V. Cílek 2003).

11. storočie

V 11. stor. sa vyskytla mimoriadne tuhá zima pravdepodobne v roku 1010/11, kedy zamrzol Bospor a ľad bol pozorovaný aj na Níle, podľa Behringera. Cílek zas datuje zamrznutý Níl v zime roku 1012. pravdepodobne sa jedná o jednu a tú istú zimu. Teda niektorá zo zím 1010-1012 bola veľmi drsná. Celkovo však prevládali mierne zimy a horúce a suché letá. Za najhorúcejšiu periódu z historických záznamov môžeme v tomto období označiť roky 1021-1040. K roku 1022 v prameňoch Norimberských sa stretávame so správami o nesmiernych, letných horúčavách, kedy ľudia "na uliciach v dôsledku veľkej horúčavy umierali, lebo nemohli dýchať", vysychali potoky a rieky a dokonca studne (Behringer 2007). Rovnako extrémne suché roky pozorujeme aj vo Velkej knihe klimatu zemí koruny české, kde sa ako suché roky javí rok 1022, ktorý nastal po krutej zime. Aj ďalšie roky až do r. 1028 sa javia ako zrážkovo podpriemerné a suché. V roku 1032 po tuhej zime, kedy sa vyskytli prípady umrznutia ľudí a vymrznutia obilia nastal hladomor, v ktorom sa vyskytol aj kanibalizmus vo Francúzsku a Maďarsku. Veľmi tuhá zima je datovaná v r. 1035, po ktorom nasledovalo extrémne suché leto, podľa kroniky nepršalo 6 mesiacov. To viedlo podľa Kosmasa k hladomoru v r. 1043, v ktorom vraj umrela až tretina obyvateľstva. Veľmi tuhé zimy odzneli pravdepodobne v rokoch 1047-1048, kedy sa objavujú zápisy o zamŕzaní Baltského mora, prielivu medzi Dánskom a Švédskom, po ktorom pobehovali po ľade vlčie svorky. Stretávame sa aj s opisom, že sneh ležal na Britských ostrovoch od 1. januára do 1. marca.

Po tuhej zime z roku 1063, kedy vraj Temža zamŕzla na 2 týždne, nasledovali suché roky, predovšetkým rok 1066, 1070, 1071. V tomto období existujú záznamy aj o rozširovaní sa lesných požiarov, z ktorých vznikali "páchnuce, dymové hmly", ktoré zasahovali až mestá. Horeli aj vlhkomilné stanovištia pri riekach a rašeliniská. V tomto období sa ešte vyskytovali aj tuhšie zimy. Napr. v roku 1069 v dôsledku mrazov značne utrpeli vinohrady a ovocné stromy. Rovnako tak aj v zime v roku 1076, kedy vymrzli vinohrady, obilné osivo, ktorá trvala od 11. novembra až do Veľkej noci  t.j. toho roku 27. marca. V rokoch 1080-1120 prevládali zrejme zimy mierne, napr. r. 1090 vraj nenapadol žiaden sneh a nevyskytol sa v zime žiaden mráz, zato leto bolo horúce a suché. "A v zime nebylo sněhu ani deště" Kosmas r. 1090 , Hennig o tomto roku píše: "Bylo velmi horké léto, zvláště však na den 5. června panovala úmorná vedra".

Veľmi mierna zima bez mrazov odznela aj v roku 1092, 1097 a 1107 v ktorých vypukol aj mor. V roku 1099 vraj nepršalo od mája až do novembra. "Nepršelo od svatodušních svátku (29.5.), až do listopadu. Země všude pukala a veškerá úrod se skazila. Pak přišla drahota, hlad a mor." František Augustín r. 1099.

12. storočie

Za akési teplotné "jadro" stredovekého teplého obdobia môžeme považovať snáď u nás cca obdobie rokov 1100-1200. V tomto 12. storočí sa vyskytovali prevažne zimy mierne, suché letá aj keď sa vyskytla pravdepodobne aj 1000 ročná povodeň práve v tomto období.

Relatívne podpriemerná a tuhšia zima odznela v roku 1109, kedy knieža Svätopluk vpadol do Uhorska. Kosmas k r. 1109 uvádza: "Když uhodil velký mráz a všechny vody byli silně zamrzlé, vpadl kníže Svatopluk dne 14. února do Uher". V tomto roku sa viaže aj neoverený záznam, kedy malo zamrznúť aj zriedkavo zamŕzajúce jazero Bodensee. V roku 1114 zas panovalo v celej Európe sucho, v Británii v Londýne ľudia vedeli prebrodiť Temžu. "Sucho v celej Európe , 15. okt. Lidé, kone, děti Temži brodili mezi mostem a Towerem a voda jim sotva ke kolenum dosahovala." Hennig 1114.

V roku 1118 podľa Kosmasa odznela "tisíciletá povodeň" akej nebolo od potopy sveta na Zemi. Voda vystúpila cez 10 loket nad most cez Vltavu. Aj podľa C.G. Potszch: "Vltava a ďalšie rieky v Čechách tak vysoko vystúpili, 6 loket nad most, že množstvo kostolov a domov zaplavili. Rovnako tak v Sasku a na iných miestach voda veľké škody porobila."

K roku 1119 sa viaže snáď prvý popis tornáda na území Českých krajov. Ide o zaujímavý opis, nakoľko tornáda sú v tejto oblasti veľmi raritné (naposledy na Morave r. 2021 o sile až F4). je otázne, či sa jednalo o silnú víchricu, alebo tornádo, avšak popis s akou silou a akým spôsobom boli zbortené niektoré budovy, napovedá skôr tornádu. Kosmas r. 1119: "Dňa 30. júna v stredu, keď sa už deň chýlil k večeru, prudký víchor ba sám satan v podobe víru udrel náhle od južnej strany na kniežací palác na Vyšehrade, vyvrátil do základu starú a vtedy veľmi pevnú stenu, a tak- čo ešte podivnejší zjav, oboje predná aj zadná strana ostali celé, neotresané, stred paláca bol až k zemi vyvrátený rýchlejšie, než by človek prelomil klas, náraz vetru polámal horné aj dolné trámy a i s domom samotným na kúsky rozhádzal ich. Táto víchrica bola tak silná, že kdekoľvek zúrila v našej zemi, svojou prudkosťou vyvracala stromy, lesy a vôbec všetko čo jej stálo v ceste".

Roky 1120-1123 panovali roky suché. V kronikách nachádzame zápisy o absencií dažďov. Okrem toho väčšinou panovali teplé zimy bez snehu. Napr. zima 1123 a 1122 R. Hennig: "Zima byla tak mírna, že nepadal žádny sníh". "Přišla teplá zima, takže v létě sme neměli led ve skládkach". Kosmas 1122. Veľmi suché obdobie udrelo aj v rokoch 1135 – 1139, kedy sa dozvedáme tiež o absencií dažďov a horúčav. Suché a horúce počasie prispelo k vzniku mnohých požiarov, ktoré vznikali v mestách aj v lesoch v celej strednej Európe, najmä v Nemecku. Dá sa povedať, že relatívne mierne teplé a suchšie počasie a podnebie panovalo aj nasledujúce dekády, kedy pozvoľna končilo stredoveké teplé obdobie u nás a podmienky sa začali zhoršovať.

V tomto období za zmienku stojí a jedna z najteplejších zím, ktorá sa považuje za jednu z najteplejších za posledných. 1000 rokov vôbec. Prakticky sa zdá, akoby zima takmer neprišla, resp. akoby celý čas panovali príjemné jesenné až jarné teploty. Ide o zimu 1186, ku ktorej sa vyjadrili kroniky hneď v dvoch prípadoch. Daniel Adam z Veleslavína k tejto zime píše: "K vzniku moru nemalou príčinou prispela veľmi teplá a mäkká zima. Hneď spočiatku roku tak teplé a jasné boli časy, že v mesiaci januára stromy a kry pučati a kvitnúť začali, a v mesiaci februári už boli jablká tak hrubé, ako prostredný vlašský orech. Víno taktiež aj obilie veľmi včasne kvitlo. A že na to žiaden mráz ani zima neprišla, ale ustavične boli pohodlní časové, bol ten rok na ovocie aj na úrody zemské veľmi hojný." A Hennig k tej istej zime: "Neslýchane mierna zima, po celej strednej Európe panovalo príjemné blaho. Vo februári bolo možné nalézti jablká veľké ako lieskové oriešky. V máji už dozrievalo ovocie a obilie." Môžeme teda uvažovať o ako teplú zimu sa jednalo. V každom prípade zrejme išlo o zimu veľmi miernu, čo sa javí aj z fenologického hľadiska, nakoľko stromy začali pučať veľmi skoro. Je otázne do akej miery sa dané javy preceňovali, avšak takmer s istotou môžeme túto zimu zaradiť na zoznam jedných z najteplejších zím posledného tisícročia. Celkovo veľmi podobne teplé zimy odzneli aj v rokoch 1287 a 1290, ktoré kronikári tiež prirovnávajú k zime z roku 1186.

Malá doba ľadová: I. fáza 1201 – 1514

V tejto prvej chladnej etape nášho tisícročia sa prvýkrát po stredovekom teplom období, zhoršujú podmienky, pričom za "najchladnejšie jadro zím" vôbec za posledných 1000 rokov, sa javí obdobie prevažne rokov 1400 – 1500, teda obdobie 15. storočia. Práve v tomto období sa vyskytli výrazne tuhé zimy, pričom raritné boli zimy teplé. Naopak od r. 1200 prvé dve storočia sa javia zimy viac premenlivé. Teda nie je núdza o zimy extrémne chladné, ale aj mierne. Napriek tomu v tomto období ako celku prichádzali chladné zimy častejšie ako je tomu napr. v dnešných časoch.

13. storočie

Drsné zimy odzneli už v prvých rokoch 13. stor., pričom najtuhšie zrejme padli v rokoch 1210 a 1211. v roku 1210 zamrzol Rýn, Pád, Dunaj a Čierne more, k roku 1211 sa spomína: "Vo Viedni napadlo veľmi mnoho snehu a udreli silné mrazy. Nikto také množstvo snehu nepamätal." (Die kaltesten Winter seit vierzehn Jahrhunderten, r. 1211). Existuje podozrenie, či sa nejedná o jednu a tú istú zimu, aj keď výskyt aj dvoch a viacerých tuhých zím po sebe, je pomerne bežný a v iných prípadoch dokázaný. Okrem toho k obidvom zimám sú aj záznamy o zamrznutí Benátskej lagúny. Veľmi tuhé zimy odzneli aj v rokoch 1214, 1215 a najmä 1216, kedy sú záznamy o zamrznutí benátskej lagúny, Bodensee aj Baltského mora. "V Itálií bola veľmi tuhá zima, zamrzla i rieka Pád, víno mrzlo v sudoch. Na voľnom povetrí nebolo možno pre neuveriteľné mrazy zostať ani chvíľu" (Die kaltesten Winter seit vierzehn Jahrhunderten, r. 1216), rovnako drsná zima odznela aj v roku 1234 "S naloženými povozmi sa jazdilo až do Benátok, celé Taliansko trpelo hroznými mrazmi. Na viniciach, olivách a dobytku boli zaznamenané obrovské škody. Taktiež v Alskasku vinohrady vymrzli až do koreňov." (Die kaltesten Winter seit vierzehn Jahrhunderten, r. 1234).

V prvej polovici 13. storočia odzneli 2 mierne až teplé zimy, kedy sa nepredpokladá veľký a trvalý mráz, a to zima z roku 1236, kedy vo februári už kvitli stromy a dobytok sa mohol pásť na lúkach a zima z roku 1247 a 1249 (ak sa nejedná o jednu a tú istú zimu). Veľmi teplá zima je zaznamenaná najmä v Anglicku r.1247, kde existuje záznam, že celú zimu chodili ľudia v letnom oblečení.

V druhej polovici 13. storočia môžeme badať značne premenlivé zimy, avšak väčšinou sa jednalo o zimy priemerne tuhé až tuhé. Predovšetkým zimy 1258, 1268, 1269 (možno sa jednalo o jednu a tú istú zimu), nakoľko sa opisujú tuhé mrazy od novembra do februára. Tuhé zimy odzneli aj v rokoch 1282, 1283, kedy mrazy podľa kroník trvali až do 25. marca. Celkovo sa v tomto období vyskytli aj zimy nadpriemerne teplé, bez mrazov. Napr. zima 1277 Druhé pokračovanie Kosmasovej kroniky: "Tohto roku zima a jeseň boli veľmi teplé a hmlisté, vlhké a s veľkou silou vetrov. A nebolo možné prejsť cez ľad". Takýto opis celkom presne odpovedá zrejme silnej cyklogenéze od Atlantiku, kedy sem zrejme prúdil teplý, vlhký vzduch a hlboké tlakové níže prinášali aj silnejšie vetry. Rovnako mierna zimy pravdepodobne odzneli aj nasledujúce roky 1278, 1279, 1287. Za najteplejšiu zimu storočia a dokonca aj tisícročia, aká dlho nemá v našich končinách obdoby, môžeme považovať zimu z r. 1290. Táto zima bola veľmi podobná veľmi teplej zime z roku 1186, čo spomínajú aj tamojší kronikári. "Táto zima bola neslýchane mierna, iba zima 1185/86 jej bola veľmi podobná. Na Vianoce kvitli stromy, dievky prinášali čerstvé kvety z kvitnúcich čerešní a chlapci sa kúpali v riekach. Na deň 6. januára prileteli vtáci a dňa 14. januára sa už nachádzali jahody a vinné kry začali pučať... Leto a jeseň boli veľmi daždivé." (Hennig, 1290).

Obr. 1:  Pieter Brueghel, holandský maliar, ktorého obrazy hojne zobrazujú prevažne zasneženú a zimnú krajinu. Brueghel žil zrejme v najchladnejšej fáze malej doby ľadovej, kedy o výskyt tuhých a mrazivých zím nebola núdza

14. storočie

V 14. storočí odzneli kruté zimy v roku 1306, kedy zamrzol prieliv medzi Grónskom a Islandom a rieka Pád a Benátska lagúna. Veľmi tuhá zima roku 1319 kedy zamrzla Vltava, Labe, Rýn, Mohan, Dunaj, dokonca Temža a Pád na 20 dní. Veľmi tuhá zima bola v Taliansku, kde sú záznamy o množstvách snehu, ktoré ležali na krajine. V tomto roku sa spomína aj vysoká cena dreva na kúrenie a taktiež opisy, že chlieb pred jedením si museli ľudia "rozmrazovať" na otvorenom ohni. Veľmi tuhá zima odznela aj v roku 1323, kedy sú záznamy o zamrznutom Páde, Baltského mora a dokonca aj Bodensee. To isté aj v roku 1326, kedy vinohrady vymrzli do koreňov. Taktiež v roku 1358 odznela pravdepodobne veľmi tuhá zima. A obzvlášť v roku 1364, kedy zamrzol Rýn od 5. januára do 17. marca. V roku 1373 spadlo vraj také množstvo snehu, aké ľudia 100 rokov nepamätali.

Na sklonku 14. storočia a v prvej tretine 15. storočia, panuje značná nestabilita. V tomto období sa vyskytujú aj opisy letných horúčav, ktoré niekedy striedajú tuhé zimy. Zároveň postupne pribúdajú, najmä v druhej polovici 15. storočia zimy tuhé a extrémne tuhé. Niektoré svojou krutosťou a dlhým trvaním môžeme dokonca označiť za sériu najtuhších zím za posledných 1000 rokov. Veľmi horúce a suché leto, aké si nik nepamätal, udrelo v roku 1387. Roku 1391 sa pridávajú opisy veľkého sucha, spolu s požiarmi a červeného štipľavého dymu, ktorý sa niesol povetrím po celej krajine (pravdepodobne z početných, lesných požiarov). Musíme si uvedomiť, že v stredoveku sa zrejme lesné požiare, vzhľadom na absenciu požiarnej techniky, zrejme nechávali horieť takmer určite. To mohlo spôsobovať nepríjemné smogy aj ďaleko od miesta požiarov. Sucho panovalo aj v roku 1393, 1394, kedy existujú zápisy aj o nízkych hladinách vôd, ktoré mali už vraj zelenú farbu, najmä Vltava v Prahe, ktorá sa dala prebrodiť. Rovnako tak nízke stavy sú zaznamenávané na Labe aj Dunaji. Veľmi horúco, keď ľudia "omdlievali na poliach" panovalo v r. 1425. kurióznym rokom bol rok 1442, kedy 30. apríla ešte snežilo, potom nastalo horúce a suché leto a nasledovala krutá zima, ktorá započala už v októbri, kedy opäť začalo snežiť. Tuhé zimy odzneli už počiatkom 15. storočia, zima 1399/1400, kedy zamrzol aj prieliv La Manche, taktiež more medzi Dánskom a Švédskom, veľmi pevne. V oblasti strednej Európy sa viažu k roku 1400 záznamy o veľmi pevnom zamrznutí všetkých riek. Ostáva otázkou, či sa jednalo o zimu r. 1399/1400 , alebo o zimu rok na to. Zrejme pôjde o zimu 1399/1400, nakoľko z tohto obdobia existuje aj záznam o zamrznutí aj Bodensee. Rovnako tak vraj Bodensee zamrzlo aj v roku 1402. aj to môže byť len duplicita v kronikách, viažuca sa k tuhej zime 1399/1400. V tomto období panuje značná neistota, nakoľko sa tu javí viac tuhých zím po sebe.

15. storočie

V 15. storočí odzneli zrejme vôbec jedni z najtuhších zím storočia a zrejme aj celého milénia vôbec. Za tieto vôbec najtuhšie zimy sa zvyknú označovať hneď dve zimy, a to zima v roku 1408, kedy zamrzlo takmer všetko v Európe čo mohlo. Od rieky Temži na západe, na juhu rieka Pád, všetky stredoeurópske rieky, vrátane Dunaja veľmi pevne, aj prieliv medzi Dánskom a Švédskom a Baltské more. Táto zima podľa kroník trvala od 11. novembra do prvej dekády februára. Okrem riek pomrzlo veľa dobytka, lesnej zveri, vtákov, vinice, ovocné stromy a bohužiaľ aj kopa ľudí. Existujú aj opisy vlčích svoriek, ktoré prebehovali po zamrznutom mori z Nórska do Dánska. Vo februári vraj prišiel odmäk, takže ľady povolil avšak len na chvíľu, nakoľko neskôr sa hneď dostavilo ďalšie ochladenie. Ľady povolili vraj až do začiatku marca.

Hneď za touto zimou historickí klimatológovia radia ako podobne tuhú alebo rovnako extrému aj zimu z roku 1443. Nemecký meteorológ Hennig dokonca udáva u tejto zime dobu trvania od 22. októbra až do 25. mája 1443. Letopisy 1443 k tejto zime udávajú: "Tohto roku bola krutá zima, takže na cestách pomrzlo mnoho ľudí aj pocestných jazdcov a taktiež vtáci mrazom padali. Zima začala na sv. Mikuláša a trvala až do Stredopostia 19. marca. Na Hromnice (2.2.) sa po krajine túlali vlci a trhali chodcov aj pocestných, takže sa ľudia báli z domu vychádzať. Zahynulo premnoho kráv, oviec, teliat, koní a prasiat."

Ešte predtým veľmi tuhá zima odznela aj v roku 1423, kedy v strednej Európe boli všetky rieky zamrznuté až do marca. V týchto tuhých zimách zamrzlo aj Baltské more na juhu. Existujú záznamy, že medzi Dánskom a hanzovými mestami Hamburgom až do Gdanska, pravidelne existovalo dopravné spojenie po zamrznutom mori. Po mori tak bezpečne jazdili naložené karavány a povozy s tovarom. Veľmi tuhé zimy boli aj zimy 1430 a 1435. V týchto rokoch takmer určite zamrzlo Bodamské jazero, všetky stredoeurópske rieky, Baltské more na juhu. V roku 1434? alebo 1435 (nie je isté o akú zimu ide) taktiež existuje záznam o tuhom zamrznutí Temže v Londýne po dobu od novembra až do februára.

Medzi ďalšie kruté a mrazivé zimy v 15. storočí môžeme zaradiť aj zimu z roku 1458, kedy na zamrznutom Dunaji vraj táborilo cez 4000 ľudí, taktiež zimu z roku 1460, kedy Dunaj uniesol aj ťažké povozy a zamrzlo aj Bodamské jazero. "Zamrznutý Dunaj uniesol ťažké prepravné vozy od 13. januára až do 11. marca. Mlyny boli zamrznuté a pokryté ľadom. Vinohrady vymrzli až do koreňov. Pôda bola až do Veľkej noci 13.4. ešte zamrznutá. Baltské more bolo celé pokryté ľadom, takže ešte 17. marca sa dalo chodiť a jazdiť na koni z Dánska až do hanzových miest Lubecku, Hamburgu, Stralslundu, Gdaňsku a jazdiť aj do Švédska. Prvé prasknutie ľadu bolo 16. marca." (Die kaltesten Winter seit vierzehn Jahrhunderten, r. 1460)

Obr. 2: modrý trojuholník zobrazuje pravdepodobne najchladnejšiu fázu celej malej doby ľadovej, kedy sa kumulatívne vyskytlo zrejme najviac "najtuhších" zím relatívne krátko po sebe. Išlo o prvú polovicu 15. storočia. 

Belgickí historici zasa za najtuhšiu zimu považujú zimu z roku 1464 (1465), v tejto zime taktiež zamrzlo Bodamské jazero. Hennig uvádza k danej zime, že aj jeseň bola značne chladná s mrazmi a dňa 4. októbra zamrzlo víno. Poslednou chladnou zimou po dlhšej dobe v tomto chladnom období bola pravdepodobne zima z roku 1477. V tejto zime zamrzla Benátska lagúna a taktiež podľa Cílka aj Bodamské jazero. Zaujímavé je, že v iných, prevažne nemeckých zdrojoch, z ktorých pravdepodobne vychádzal aj Behringer sa uvádza zamrznutie Bodensee v roku 1479. U nás sa paradoxne zima z roku 1479 klasifikuje ako nadpriemerne teplá, kedy už vo februári kvitli stromy. Daný záznam skôr pasuje na rok 1477: "Na Vianoce napadlo množstvo snehu, ktorý ležal až do Sv. Doroty -6.2., panovala zúrivá zima a všetky rybníky, potoky a rieky zamrzli až do Sv. Jiří 24.4., a ryby mohli ľudia vysekávať priamo z ľadu. Muselo sa dlho kúriť pre neustálu zimu, 1 siah dreva vyšiel na 1 rýnsky zlatý." (D. Gomolcke, r. 1477).

V závere 15. storočia už je badať aj v historických záznamoch postupný úbytok extrémne tuhých zím, pričom sa postupne viac objavujú už zimy teplejšie a mierne, dokonca aj bez mrazov. Práve preto zrejme V. Cílek označil začiatok Malého klimatického optima na rok 1466. Predovšetkým teplý a suchý rok 1473, ktorý sa označuje ako najsuchší rok v celom 15. storočí. Nepršalo vraj od apríla do októbra, čo spôsobilo extrémne nízke stavy riek. Z Maďarska existujú správy, že Dunaj sa dal prejsť suchou nohou na mnohých miestach. Taktiež odznela v tomto roku veľmi mierna zima bez mrazov, kedy nesnežilo ani nemrzlo. Z Českých zemí existujú opisy: "Bolo veľké horko, tri a pol mesiaca nepršalo, lesy horeli, potoky a rieky vysychali. Urodilo sa málo obilia. Repa, kapusta a iné plodiny sa vôbec neurodili. Tohto roku horelo v Čechách veľa lesov a taktiež v okolitých zemiach, pretože veľké horúčavy boli a lesy sa tým žiarom zapaľovali. Niekde chceli ľudia ten oheň hasiť, ale nič nezmohli, keď v lese kopali veľké priekopy, aby sa oheň nešíril, zachvíľu chytil ďalší strom opodiaľ, zem bola tým žiarom rozpálená až praskala a niekde horeli aj korene pod zemou. V Prahe chytil breh a horel niekoľko dní. Keď na ňu ľudia vodu liali, nič to nepomohlo, a tak museli breh rozkopať, bol z toho v Prahe veľký zápach. V lesoch vznikli nemalé škody." (Letopisy r. 1473)

V rokoch 1479- 1480 zrejme odzneli dve teplé zimy za sebou. Daniel Adam z Veleslavína pre rok 1480 píše: "Dňa 31. januára a iných i potom mimo vlastnosť a povahu času toho, tak neobyčajne teplo bolo, ako na Sv. Jána 24.6., že i byliny niektoré rástli a miestne stromy sa pupenili a rástli. Lebo aj predošlého roku zima veľmi mierna bola."

Zvyšok 15. storočia odznel v priemernom duchu priemerných zím, pričom sa vyskytli aj zimy na sneh bohaté a dlhšie, avšak nie sú zaznamenávané zimy extrémne dlhé s veľkými ľadmi a drsnosťou, typickou pre prvú polovicu 15. storočia. Azda s výnimkou zím z roku 1492, kedy zamrzlo more v Benátkach a všetko ovocie pomrzlo a zimy z roku 1496, ktorá sa javí ako tuhšia na severe, kedy pravdepodobne zamrzlo Baltské more. Silné mrazy sú opisované aj z Prahy. Celkovo tak táto perióda záveru 15. storočia sa môže javiť ako teplejšia, ale len s porovnaním predchádzajúceho drsného obdobia. Ak by sme túto periódu porovnávali s dnešným stavom, javilo by sa nám to ako podpriemerne chladné obdobie. To sa však aspoň na jedno storočie zmenilo v 16. storočí, kedy nastáva postupne Malé klimatické optimum.

16. storočie: Malé klimatické optimum (cca 1466 – 1618)

V 16. storočí sa klíma u nás mierne zlepšuje. To je dané do súvisu najmä s úrodnými a teplejšími rokmi. Predpokladá sa, že významne úrodnejšie a teplejšie bolo hlavne letné obdobie roku, čo vieme na základe pestovania niektorých plodín a úrod. Obilie miestami dozrievalo skôr, na severe sa opäť objavujú teplomilnejšie druhy ovocia a viniča. Zimy v tomto období boli taktiež miernejšie, avšak vyskytli sa aj kruté zimy, len štatisticky prichádzali menej často. Na druhej strane sa vyskytujú zimy príjemne teplé o niečo častejšie, ako tomu bolo v I. fáze Malej doby ľadovej.

Podľa V. Cílka toto obdobie 16. storočia patrí na našom území a českých zemí k tým najkurióznejším. Do tohto obdobia radí Cílek najväčší rozkvet vinárstva v Čechách. Spomína sa aj rozmach pestovania melónov, šafranu pravého a značný rozvoj chmeľníc. Vidieť to aj na mape Jána Amosa Komenského, kde sú vinohradnícke oblasti zaznačené omnoho viac na severe. Zikmund Winter uvádza, že v 16. storočí bolo v Prahe a okolí cez 2000 viníc a Praha sa prezývala mesto vína. Cílek klasifikuje za najteplejšiu fázu malého klimatického optima predovšetkým obdobia 1471 – 1489, kedy odznelo 79% nadpriemerne teplých rokov, v období 1519 – 1542 odznelo 80% nadnormálne teplých rokov a v rokoch 1601 – 1618 dokonca 89%. Uvádza, že v teplom období 1520 – 1542, nastávali žatvy dokonca v poslednej júnovej dekáde, v niektorých rokoch sa dá priemerný dátum žatiev uviesť 19. – 21. jún. Uvádza, že v súčasnej dobe vychádzajú v rovnakom priestore žatvy na dátum 20. júla. Dochádza aj k rozvoju obyvateľstva, stavebníctva a celkovo vzrastá aj skultúrňovanie krajiny. Niektorí historici toto obdobie nazývajú aj "vidiecka gotika" či obdobie tzv. "malej kolonizácie". Len ťažko budeme hodnotiť, či k danému rozvoju prispela klíma, alebo skôr čoraz väčší vplyv osvietenstva a nových postupov a objavov. Taktiež nie som poľnohospodár, takže sa k vtedajším postupom a toho čo považovali vtedajší poľnohospodári za "dozreté" obilie, až tak neviem vyjadriť. Napr. Pejml na margo žatiev vypočítal, priemerný dátum v 16. storočí na úrovni 29.6., z rozdielu priemerného dátumu v 20. storočí vypočítal rozdiel v sume teplôt potrebných na dozrievanie obilia a následných žatiev. Vyšlo mu, že v 16. storočí bola prvá polovica (letná polovica) roka teplejšia o 1,96°C ako v 20. storočí. Z toho by sme nepriamo mohli usudzovať, že jarné a letné teploty boli v 16. storočí o cca 2°C vyššie ako v 20. storočí, keď Pejml vydáva svoju prácu. (In: Cílek a kol. Velká kniha o klimatu zemí koruny české s. 271-272).

V každom prípade pravdepodobne v tomto období odznelo niekoľko priaznivých a nadpriemerne teplých rokov, najmä v letnom období. Aj zimy sa v tomto storočí zdajú byť miernejšie. Taktiež zrejme začiatkom 16. storočia panovalo skôr sucho. V dôsledku suchých rokov, ku ktorým Cílek radí predovšetkým letá 1503 – 1509 a potom v rokoch 1509, 1512, 1516 nastali početné neúrody a hladomory. Na Slovensku napr. v roku 1514 prepuklo Dózsovo, ľudové povstanie, ku ktorému zrejme tiež prispela séria neúrod u poddaných.

V prvej polovici 16. storočia odznelo zopár drsných zím, avšak všeobecne prevládali zimy mierne a teplé. Celkovo tuhou bola zrejme zima z roku 1514, kedy pravdepodobne zamrzlo aj Bodamské jazero (iný záznam uvádza rok 1517) avšak zrejme sa jednalo o rok 1514, nakoľko k tomuto roku sa viažu aj záznamy o zamrznutom Rýne, u nás existujú záznamy o zamrznutých tokoch, keďže mlyny nemohli mlieť obilie. Taktiež sa spomínajú tuhé mrazy, predovšetkým po Troch kráľoch, kedy aj ľudia mrzli na uliciach. Celkovo však prevládali zimy teplé, najmä okolo roku 1519 – 1522. V roku 1522 nebol žiadny sneh a na cestách sa prášilo až do 22. februára. K roku 1521 napr. Daniel Adam z Veleslavína: "Dňa 1. februára a iných potom fialky rozkvitnuté ľudia trhali, lebo i predošlého roku zima veľmi teplá bola, jak si starí nepamätali." Alebo k roku 1522 Antonín Strnad: "Rok 1522 mal opäť vlažnú zimu bez prerušenia, lebo už vo februári rozkvitli fialky a v poliach sa zelenalo." Veľmi teplá zima odznela aj v roku 1530, kedy sa daný rok vo Francúzsku označuje ako rok "bez zimy" v januári a februári nebol žiaden sneh ani nemrzlo. U nás napr. Cílek spomína "rok bez zimy" aj 1538, kedy sedliaci po celú zimu mohli orať a pracovať na poli. Tuhé zimy odzneli v roku 1560 a 1565. pravdepodobne sa jednalo o dosť drsné zimy, ale napr. už nasledujúca zima 1561 sa javí ako nadpriemerne teplá, rovnako tak aj 1562. K roku 1561 sa opäť viažu opisy, že od Vianoc do 24. februára ľudia na poliach pracovali a všade sa zelenalo, pučali kry a vo februári kvitli kvietky. Mrazy však udreli v marci, z čoho pomrzlo kopu vinohradov. Veľmi tuhá bola zima v roku 1565, ktorá trvala vraj 114 dní až do začiatku marca. V týchto rokoch pravdepodobne zamrzlo aj Bodamské jazero, rovnako tak aj 5 rokov predtým, v roku 1560.

Aj ku koncu 16. storočia už badáme postupný častejší výskyt tuhších zím, aj keď sa jednalo len o akýsi krátky výkyv. Na počiatku 17. storočia ešte opäť na chvíľu nastúpili aj miernejšie zimy, do príchodu druhej fázy malej doby ľadovej. Zima 1587 bola dlhá s tuhými mrazmi, pričom najtuhšie mrazy udreli vo februári, od 15. do 22.2. kuriozitou je, že veľmi chladná bola aj jar s častými mrazmi a sneženiami. Ešte 29. marca napadol sneh a ľudia pre zimu vraj nemohli vydržať v kostole. V tomto roku sa mráz a sneh dokonca vyskytuje aj na konci mája a dokonca sneh napadol aj 7. júna, miestami na pol lakťa. Napr. aj v roku 1595 zamrzol Dunaj tak, že cez neho prechádzala turecká armáda a plienili kraje nad Dunajom. V roku 1599 po tuhej zime zas panovala chladná jar a dokonca aj leto. Mrazíky a mrazy škodili dokonca aj v júni a dokonca od 29.6. do prvých dní júla bolo tak chladno, že sa muselo v domoch kúriť.

Malá doba ľadová: II. fáza 1600 – 1900

Prvých cca 20 rokov (do r. 1618) Cílek klasifikuje ako ešte doznievajúce obdobie Malého klimatického optima. Predovšetkým hlavne kvôli priaznivým letným obdobiam, kedy panovalo príjemné a teplé počasie s dobrými úrodami. Zimné obdobia vykazujú značné fluktuácie a nestabilitu. Vyskytujú sa zimy veľmi mierne, ale z času na čas sa už objavujú aj zimy veľmi drsné, dokonca pravdepodobne aj také, aké sa nevyskytli dlhé dekády predtým.

17. storočie

Extrémne tuhá zima odznela hneď v roku 1608. v Nemecku sa o nej ešte dlho písalo ako o Der grosse Winter. V Českých zemiach panovali treskúce mrazy od konca decembra do počiatku marca, pričom sa spomína, že zamrzli aj studne 10 metrov hlboké a ľudia pre nebezpečenstvo omrzlín nemohli v stodolách ani obilie mlátiť. Zamrzli všetky stredoeurópske rieky aj Temža v Londýne, všetky švajčiarske jazerá a Baltské more. More v okolí poľského Gdaňsku vraj bolo zamrznuté až do mája. Mrazy napáchali mnoho škôd na drevinách a mrzli aj ľudia. Objavujú sa opisy vyhladovaných vlčích svoriek.

Ďalšou veľmi tuhou zimou v 17. storočí bola aj zima z roku 1621. Táto zima bola krutá a veľmi dlhá v celej, aj južnej Európe. V Českých zemiach zamrzli všetky toky a trvanie tejto zimy sa tu datuje od 27. 11 až do 11. apríla, pričom mrazíky sa vyskytovali do 24. mája. Existuje k tejto zime opis v nemeckej kronike: "Bola veľká zima po celý január. Všetky rieky zamrzli a zmenili sa v pevné mosty. Jadranské more zamrzlo na 12 míľ od pobrežia. Lodná preprava v Benátkach bola celkom uzavretá. Z Konštantínopolu sa dalo prejsť po ľade do Ázie." (Die kaltesten Winter seit vierzehn Jahrhunderten, r. 1621)

Zima z roku 1655 bola veľmi tuhá, avšak hlavne bohatá na obrovské množstvá snehu. Podľa děčinských análov (V.Cílek) píše, že okolo 10. februára nastal veľká odmäk, ktorý spôsobil jednu z najväčších povodní v Prahe a Drážďanoch vôbec. Podľa starého merného systému (lakte) sa javí táto povodeň ako 500, možno až 1000 ročná voda. Po tejto povodni udrela ďalšia vlna mrazov.

Za jednu z najtuhších zím storočia sa považuje aj zima z roku 1658 a predovšetkým zima 1695, ktorá sa považuje za jednu z najtuhších v celom 17. storočí. "Veľké množstvo snehu v januári zasypalo všetky zemské cesty. Všetky rieky boli zamrznuté tak, že uniesli ťažké nákladné vozy. V Ríme napadlo množstvo snehu, aké v tomto storočí ešte nikto nevidel." (Die kaltesten Winter seit vierzehn Jahrhunderten, r. 1658).

Tuhé zimy sú zaznamenané ešte v roku 1677, kedy Seina v Paríži zamrzla na 35 dní. A zima v roku 1684, kedy rybníky vymrzli až do dna a od mrazov umierali ľudia a kopu oviec pomrzlo.

Zima 1695 sa považuje za najtuhšiu zimu storočia, a právom ju môžeme zaradiť aj medzi najkrutejšie zimy celej malej doby ľadovej vôbec. Začala vraj na počiatku októbra a trvala až do marca. Veľmi chladná bola v celej Európe, sneh a mráz bol aj v Taliansku, Španielsku, Portugalsku a Turecku. Vo Švajčiarsku zamrzlo nie len Bodamské jazero, ale Cílek spomína aj zamrznutie Neuburského jazera, ktoré vraj pred rokom 1695 zamrzlo naposledy v 15. storočí. C.G. Potszch k tejto zime 1695 píše: "Takmer po celej Európe panovala tak neuveriteľná, studená a dlhotrvajúca zima, akú si zatiaľ nikto nepamätal. Jej účinky boli patrné od Portugalska, Španielska, Francúzska, Švajčiarska, Talianska až po Uhorsko a Turecko. Nárek sa taktiež ozýval zo Saska, z Brandenburské marky. Sneh dosahoval rovnakej výšky ako na horách a aj vietor, ktorý ho navial. Všetky cesty boli tak zasypané, tak nepriechodné, že sa žiadny človek nemohol nikam dostať. Mrazy začali už v októbri predošlého roku a v decembri dosiahli najväčšej sily, ale zima potom ešte trvala až do počiatku marca. Labe bolo po dobu 14 týždňov pokryté ľadom. Ešte 27. februára konské povozy v hamburských krajoch prechádzali rieku."

18. storočie

18. storočie je charakteristické premenlivosťou, aj keď dominovali zimy podpriemerné a prevažne tuhé. V tomto storočí odznelo niekoľko mimoriadne krutých zím, typických pre obdobie malej doby ľadovej. Predovšetkým to bola hneď zima z roku 1709. ktorú mnohé anály v Európe označujú ako nesmierne drsnú a krutú a predovšetkým zima z roku 1740, ktorá si získala prívlastok "laponská", či dokonca tá najtuhšia z najtuhších. V roku 1709 podľa Cíleka v českých zemiach zima nastala 3. decembra, s odmäkom okolo Vianoc, pričom najsilnejšie mrazy sa mali dostaviť v dekádach po 6. januári do 25. januára. Mrazy boli tak extrémne, že mrazom hynul dobytok a ľudia umrzli na cestách. Pomrzlo aj mnoho ovocných drevín a ozimín. Vinič moc neutrpel, vďaka hrubej snehovej pokrývke. Snehu napadlo miestami aj v nížinách cez 1,2 m. Prvé, epizodické pozorovania teplôt v Európe naznačujú, že v Paríži pravdepodobne klesala teplota na -19°C. Na prelome januára a februára sa mali mrazy zmierniť, pričom posledná mrazivá vlna udrela po 20. februári a trvala až do 11. marca. V tejto zime zamrzlo Baltské more, Jadranské more, sneh ležal aj v Portugalsku a zamrzla aj rieka Rio Ebro v Španielsku. K kroniky: "Táto zima vyčíňala po celej Európe. Divoká zver, dobytok, vtáci aj ľudia mrzli v množstvách. V Paríži dal tamojší biskup asi 20 000 ľuďom rozdať ryby a zapáliť ohne. Zamrzli všetky rieky a jazerá a taktiež Baltské more sa pokrylo ľadom na niekoľko míľ od pobrežia. Takmer všade vládol hlad a mačky boli z mrazu zurivé. Vlci pobehovali z lesov do dedín a miest a dokonca do domov a napádali ľudí a zvieratá." (Die kaltesten Winter seit vierzehn Jahrhunderten, r. 1709).

Pavel Matejovič k tejto zime uvádza: "Zima 1708/1709 bola v Európe jednou z najtuhších zím najmenej od roku 1500. Jej priemerná teplota dosiahla v Berlíne –8 °C, pričom jej záporná teplotná odchýlka bola -9 °C od dlhodobého priemeru 1901-2000. December mal priemernú mesačnú teplotu -2,5 °C, január -13,2 °C február -8,0 °C. Január 1709 bol teda v Berlíne ešte chladnejší než legendárne studený február 1929 na Slovensku. V januári 1709 sa v Berlíne vyskytlo 29 ľadových dní (dní s celodenným mrazom), čo bolo najviac v histórii meteorologických pozorovaní. Ešte zaujímavejší bol z hľadiska počtu ľadových dní marec, ktorých sa vyskytlo až 21 (marec mal priemernú mesačnú teplotu -4,8 °C). Aj podľa dobových dokumentov bola zima 1708/1709 mimoriadne tuhá: na Britských ostrovoch napadlo veľa snehu a zamrzla aj londýnska Temža, vo Francúzsku v dôsledku silných mrazov vyhynulo veľa stromov, v Provensálsku tuhá zima spôsobila škody vo vinohradníctve, cez Baltické more a pobrežie Flandier prechádzali ľudia priamo po ľade až do apríla. O dôsledkoch mimoriadne tuhej zimy 1708/1709 svedčia aj rôzne historické záznamy v kronikách." (Matejovič 2011) 

R. Hennig uvádza veľmi tuhú zimu, ktorá zrejme zasiahla najmä západnú Európu, aj v roku 1716: "Veľmi snežlivá a nezvykle mrazivá zima po celej Európe. Na zamrznutej Temži boli postavené obchody, v Paríži klesol teplomer až na -19,6°C, čo potom nebolo pozorované až do roku 1788. (Hennig r. 1716).

Za veľmi na sneh bohatú zimu, tiež veľmi typickú pre obdobie malej doby ľadovej, môžeme na príklade spomenúť napr. zimu z r. 1726, kde v kronike Václava Křečka z Dobrušky je uvedené: "Roku 1725 prvého novembra začal sneh padať a ležal až do roku 1726 do sv. Mateja (24.2.), keď som šiel do Králikov, v lesoch taktiež mnoho snehu bolo. Tú zimu sa stále chumelilo, keď nie v noci, tak cez deň. Cez ten veľký sneh, zem nezamrzla."

Za jednu za najtuhších zím vôbec celého 18. storočia, môžeme zaradiť zimu z roku 1740. V niektorých zdrojoch sa uvádza, že išlo o zimu najtuhšiu za posledných minimálne 250 rokov. Pamätníci túto zimu ešte dlho častovali prívlastkami ako zima "laponská", "grónska", či "sibírska". Cílek spomína, že táto zima v Českých zemiach jednoznačne ochromila chov oviec, ktoré pomrzli v stajniach. Mnoho vtedajších sedliakov, farmárov vraj kravy, ako veľmi cenený zdroj potravy a mlieka, túto zimu museli kvôli mrazom dokonca prichýliť do obytných priestorov a domov. Cílek a kol. ďalej uvádzajú, že táto zima začala už počiatkom novembra 1739 a trvala až do konca druhej marcovej dekády, pričom najsilnejšie "jadro" mrazov odznelo pravdepodobne od januára do 5. februára. V mnohých periódach vraj teplota nestúpla nocou ani vo dne nad -20°C. V niektorých dňoch pomrzlo za jedinú noc 40-60 oviec a hovädzí dobytok taktiež v stoji mrzol v maštaliach. Za najmrazivejší deň je považovaný 9. január 1940, kedy údajne v Nemecku namerali -40°C. Studený bol aj apríl a snežilo vraj ešte 1. mája. Stromy v tomto roku odkvitli až v júni : "Dňa 4. novembra, po neuveriteľne horúcom lete začala v roku 1739 krutá zima. Už 5. novembra bolo mnoho riek v Nemecku pokrytých ľadom. Zima potom trvala cez Nový rok a dosiahla najstrašnejšieho stupňa dňa 9. januára 1740. Ovšem deň 9. január možno považovať vôbec za najstudenší deň celého 18. storočia. Cestujúci a postilióni mrzli priamo vo vozoch a kone umierali sotva dorazili k mestským bránam. Väčšia časť mladého dobytka pomrzla. Kone mrzli priamo u vozov a kravy mrzli v stajniach. Sedliaci ich museli trieť, aby všetok dobytok nepomrzol a všetok dobytok kríval. Slepice, husi a kačky ležali v kurníkoch bez pohnutia. Lesná operená zver všetkého druhu, ako aj vtáci boli zimou tak malátni, že sa dali chytiť do ruky. Krysy a myši sa nachádzali mŕtve a ich telá ležala v domoch rôzne na schodoch. Víno, pivo a ocot boli vo všetkých sudoch zamrznuté až do dna. Vonku sa nedalo vôbec hovoriť, lebo ústa ihneď zamŕzali a koža na tvári praskala. Bez povozov nebolo možné cestovať a taktiež dobytku sa nedostávalo žrádla a pitia. Všetky stromy pomrzli. V Čechách zamrzli všetky rybníky, toky a jazerá. Dokonca v Španielsku napadlo 10 a v Portugalsku 8 stôp snehu. V Holandsku zamrzlo 7 stavidiel. Na stredozemnom mori panovali silné búrky, ktoré ničili lode. V Anglicku zamrzli všetky jazerá a na rieky Temži stáli zamrznuté lode v ľadu. V severných zemiach vládol taký mráz, že nikto nemohol opustiť svoj dom. Otvorenie dverí znamenalo únik par z miestnosti a jej následné naplnenie zmrznutým snehom. I v Rusku hovorili starí ľudia, že takú zimu si nikto nepamätá. Vo Viedni masa ľadu zavalila všetky mosty. Dňa 23. apríla bola zem ešte na tri lakte premrzlá. Pri vodných stavidlách stál ľad až do konca júna. Žito, pšenica, ovocné stromy a vinné kry boli poničené. Dobytok musel byť kŕmený po dobu 30tich týždňov v stajniach. (Die kaltesten Winter seit vierzehn Jahrhunderten, r. 1740).

Miestami sa opisy tak krutej zimy zdajú značne zveličené, v niektorých častiach najmä čo sa týka zamrznutia úst pri hovorení, či úniku pár a zamrznutiu obydlia, ak len na chvíľu otvoríte dvere. Isto boli udalosti aj mierne kronikárom zdramatizované, avšak bez debaty išlo o jednu z najtuhších zím celej malej doby ľadovej vôbec. Zaujímavé je, že z tohto obdobia neexistuje záznam o zamrznutí napr. Bodamského jazera. Trochu objasnenia nám môžu do "záhady" tuhosti tejto zimy viesť aj najstaršie merané teplotné rady v Európe. Aj keď metódy a presnosť môžu byť diskutabilné, aj tak najstaršia teplotná rada zo stredného Anglicka (od r. 1659), udáva pre túto zimu priemernú mesačnú teplotu v strednom Anglicku, v januári -2,8°C a vo februári -1,6°C. Pre oblasť Britských ostrovov, kde panuje v zime mierna oceánska klíma sú to vysoko podpriemerné hodnoty. Pre porovnanie predchádzajúca zima, kedy boli zaznamenaná záporné teploty na tejto stanici v zimných mesiacoch, bola predtým len zima 1684 , s hodnotami -3°C január a -1°C pre február. A v nadchádzajúcich zimách takáto situácia najbližšie nastala až v roku 1963, čo bola posledná tuhá zima na britských ostrovoch (v našej oblasti bola táto zima o niečo miernejšia, aj keď de facto posledná "drsná" a tuhá v pravom slova zmysle). Takže ak to zhrnieme, tak za posledných 350 rokov , čo je takmer dĺžka jednej z najdlhších teplotných radov na svete v strednom Anglicku, zimy, kedy priemerné teploty aj v januári a zároveň vo februári klesli pod 0°C, bolo takýchto zím len 3! Zima 1684, v zime 1740 a zima 1963. Zimy, kedy bola priemerná teplota v strednom Anglicku niektorý mesiac pod 0°C sú raritné tiež, ale väčšinou sa takýto mesiac vyskytuje v jednej zo spomínaných zím aj vyššie. Napr. v spomínaných tuhých zimách 1709, 1695 aj 1684. Staršie záznamy o teplote nemáme.

V druhej polovici 18. storočia odznelo ešte niekoľko krutých zím, predovšetkým môžeme spomenúť zimu 1755, kedy mlyny na Labe stáli, pre silné zaľadnenie nemohli mlieť obilie. Ľad mal údajne hrúbku 89 cm. Mimoriadne bohatá bola táto zima aj na sneh. Veľmi tuhá sa javí aj zima v roku 1760 a zimy v rokoch 1766 – 1768.

Od roku 1771 existujú záznamy z Pražského Klementina, takže analýza zím a ich tuhosti sa javí o niečo exaktnejšie. Je to stanica najbližšie aj k nášmu územiu, pričom "tuhosť" zím už vieme určiť aj z priemerných mesačných teplôt v mesiacoch december až január.

Obr.: Zimy Klementinum od r. 1771 s vyznačením zím, ktoré boli objektívne aj subjektívne považované za "najtuhšie" za posledných 250 rokov + najteplejšia zaznamenaná zima 2006/2007 na tejto stanici. 

Za prvé hneď zaznamenané tuhé zimy môžeme označiť zimu 1783/1784, s priemernou teplotou -5,3°C, ale aj hneď nasledujúcu zimu 1784/85 s teplotou "len" -2,1, avšak pozoruhodná je najmä teplota v marci, ktorá tu dosahuje priemerné hodnoty až -5,5°C. Bol to zároveň najchladnejší mesiac celého zimného obdobia, dokonca chladnejší ako december, január aj február v danej zime, a vôbec najchladnejší marec od začiatku pozorovaní až doteraz vôbec. Práve v tomto roku existujú záznamy, že v Berne ležal sneh rekordných 154 dní. Rozhodne aj vďaka mrazivému marcu. Pre porovnanie v poslednej tuhej zime roku 1963, ktorá sa javí najchladnejšia najmä na Britských ostrovoch, ako sme spomínali vyššie, ležal v Berne sneh 86 dní. Zima teda udrela až v marci, plnou silou. V tomto roku zamrzlo aj Bodamské jazero. Rovnako sa tak stalo aj v ďalšej krutej zime, ktorá udrela len 4 roky po tejto. Išlo o zimu rokov 1788/1789. V tejto zime padol vôbec najchladnejší december v histórií Klementina, s hodnotou -9,6°C. (pre porovnanie v súčasnosti nedosahujú priemerné teploty z Prahy ani záporné hodnoty. Posledný "chladný" december s hodnotou -4,6°C, bol zaznamenaný v roku 1969).

Obr. : Ľadová povodeň v Praher. 1784, ktorá poškodila Karlov most ZDROJ: museumpraha.cz 

Ďalšia zima, ktorú by sme označili za tuhú dnes, avšak s priemernou teplotou "len" -2°C na Klementine, rozhodne nepatrí medzi rekordérov. Spomíname ju len vďaka veľmi studenému februáru (-7,6°C) a kvôli tomu, že sa uvádza v tomto roku aj zamrznutie Bodamského jazera. Avšak zrejme pôjde o omyl a kronikári mysleli zrejme rok 1799 (nie 96?). Ťažko povedať, avšak zima 1789/99 bola naozaj extrémne tuhá. Bola to druhá najtuhšia zima v celej rade Klementinskych pozorovaní vôbec. Skončila s priemernou teplotou -5,8°C, pričom najchladnejší február, mal priemernú teplotu -9,3°C. Podľa dát teplota klesala často aj pod -25°C. Je teda vysoko pravdepodobné, že v tomto roku zamrzlo aj Bodamské jazero, a teda že rok v nemeckom zdroji aj na nemeckej Wikipédií je zlý? Pravdepodobne sa zápis zaplietol za zimu z roku 1799. Nemecký zdroj udáva, že k úplnému zamrznutiu došlo v roku 1796, čo sa javí ako nepravdepodobné, nakoľko zima 1795/96 bola dosť mierna a k zamrznutiu takmer určite nedošlo. Ako na Klementine tak aj vo švajčiarskom Bazileji, mali všetky zimné mesiace v tejto zime plusové hodnoty teplôt. Možno išlo len o zlú interpretáciu.

Busta Sv. Jána a Bodamské jazero

Aby to bolo ešte zamotanejšie, od roku 1573 sa koná procesia, tradícia, ktorá súvisí priamo so zamrznutím Bodamského jazera. Od tohto roku totižto existuje tradícia prenosu busty Sv. Jána slávnostným sprievodom medzi švajčiarskym mestečkom Munsterlingen a nemeckým Hagnau, ktoré ležia na opačných brehoch Bodamského jazera. Bustu za slávnostného sprievodu prenášajú po ľade, a teda len v extrémne tuhých zimách, kedy je možné prejsť sprievodu po zamrznutej hladine.

Prvýkrát bola busta prenesená v roku 1573, čo bola aj podľa kroník zima extrémne tuhá, a teda zamrzlo aj Bodamské jazero. 17. februára tohto roku preniesli bustu do Hagnau. Najbližšie bola busta prenesená až po viac ako 100 rokoch napäť do Munsterlingenu v roku 1695 opäť v extrémne tuhej zime, o ktorej sme písali.

V 18. storočí busta nebola prenesená, aj keď Bodamské jazero zamrzlo. Z nemeckých kroník sa dozvedáme, že pokus o prenesenie busty bol v zime roku 1788 (čo bol aj u nás najchladnejší december v histórií) avšak kvôli nízkej únosnosti ľadu, ostala busta v Munsterlingene. V roku 1796 busta nebola prenesená kvôli "francúzskej" vojne, avšak ako sme spomenuli aj vyššie, v tejto zime takmer určite ani pri Bodamskom jazere nepanovali chladné podmienky a zima v tomto roku bola nadpriemerne teplá. K úspešnému preneseniu busty do Hagnau dochádza až v tuhej zime v roku 1830. Od tohto obdobia je už zamrznutie Bodamského jazera zaznamenané vždy so 100% istotou. K ďalšiemu úplnému zamrznutiu došlo aj v roku 1880, avšak v nemeckých zdrojoch sa spomína, že nikto z Munsterlingenu si do Hagnau neprišiel bustu Sv. Jána prevziať. Vtedajší dedinský farár dal bustu premiestniť z radnice do kostola v Hagnau.

Busta Sv. Jána bola slávnostne prenesená z Hagnau do Munsterlingenu až v roku 1963, aj keď preukázateľne jazero zamrzlo zrejme aj v tuhej zime 1929. Socha sa teda do Munsterlingenu dostala opäť až po viac ako sto rokoch. Z tejto udalosti a tradície z roku 1963 existuje aj početná dokumentácia a fotografie. Dnes je teda socha Sv. Jána umiestnená v chráme v Munsterlingene a dodnes márne čaká na ďalšie zamrznutie Bodamského jazera, aby sa mohla vydať na púť do nemeckého Hagnau.

19. storočie

V 19. storočí odznievali priemerné a tuhé zimy v celku bežne. Prakticky každá druhá zima v Českých zemiach a na stanici Klementinum, má zápornú hodnotu priemernej teploty mesiacov december až február. Mnohé zimy, ktoré sa vtedy javili ako mierne, či normálne, by sme dnes zrejme označili aj pojmom drsné, či podnormálne. Napríklad v prvej polovici 19. storočia podľa meraní odznelo v rokoch 1800-1850 celkom 26 zím, ktoré mali priemernú teplotu zimných mesiacov pod hodnotou 0°C a menej. V druhej polovici storočia, v rokoch 1850-1900 bolo takýchto zím takmer 30, pričom nezriedka sa vyskytovali obdobia so sériou aj šiestich záporných teplôt po sebe. Pre porovnanie, ak to zrovnáme s posledným obdobím posledných 50 rokov, povedzme rokov 1970 – 2023, tak na tej istej stanici sme odznelo len 8 takýchto zím, ktoré by mali zápornú teplotnú odchýlku. Ak by sme teda porovnali zimy v druhej polovici 19. storočia s tými terajšími, výskyt chladnejších zím (ak tak definujeme hociktorú zimu, ktorá mala zápornú teplotnú odchýlku) klesol o viac ako 70%. Výskyt skutočne drsných zím, typických pre povedzme minulé storočia a malú dobu ľadovú, klesol o 100%, resp. posledných 50 rokov sa podobne drsná a silne podpriemerná zima, s akou sa ešte naši predkovia stretávali relatívne pravidelne, už ani nevyskytla.

Za osobitú zmienku stojí určite najtuhšia zima za posledných minimálne 250 rokov (podľa niektorých zdrojov za min. 300 rokov), a to zima 1829/1830. Bola to najtuhšia zima aj u nás aj v Čechách. Január na Klementine skončil s teplotou -7,1 a február -8,3°C priemernej teploty. V. Hlaváč opisuje, že táto zima započala už v novembri a poľavila najskôr 8. februára, pričom sa vyskytlo po sebe rekordných 84 dní bez odmäku. Z hľadiska charakteristiky zím sa zvykne používať aj tzv. Hellmannovo kritérium, nakoľko samotná zima sa nemusí obmedzovať len na obdobie mesiacov december až február. Toto kritérium je dané sumou všetkých denných, záporných teplôt od novembra vrátane marca končiac. Aj podľa tohto kritéria by táto zima patrila medzi najtuhšie aspoň za obdobie meteorologických meraní, so sumou záporných teplôt 638°C. Hlaváč udáva, že napr. táto suma bola druhá najvyššia v zime 1798/99 so sumou 634°C a tretie miesto by patrilo legendárnej zime 20. storočia 1929, o ktorej ešte bude reč. Kronika Josefa Dlaška z Dolánek u Turnova uvádza k zime 1829/30 že mrznúť začalo už v októbri, pričom zima začala 2. novembra aj nasnežilo. Tak hrozne mrzlo a zima trvala až do Veľkej noci (11.4.) Pred Štedrým dňom bola taká metelica, že mnoho ľudí na cestách zahynulo. Snehu bolo toľko, že ľudia ešte na Sv. Josefa (19.3.1830) museli prehadzovať cesty, lebo furmani nemohli jazdiť. Mrazy vyvrcholili na prelome januára a februára, kedy teploty klesali pod -20 až -25°C na väčšine území Čiech. Kroniky z povodia Bečvy udávajú mrazy -30°C a matrika vo Valašských Klobouku udáva najnižší zápis dňa 31.1.1830 bolo "asi" -35°C. (Kakoš 2000)

Obr. : Seegfrorne (zamrznuté Bodamské jazero) v extrémne tuhej zime 1830

Pozoruhodný je aj zápis k tejto zime z nášho územia, ktorý uvádza Pavel Matejovič v svojej knihe Zima A.D. 1500-2010 a jednak vo vedeckom časopise: "Zima 1829/1830 spolu so zimou 1708/1709 patrí medzi najtuhšie zimy v strednej Európe najmenej za posledných 300 rokov. V samostatnej štúdii sa jej venovali českí klimatológovia V. Kakos a J. Munzar (2000). Zo synoptickej rekonštrukcie prízemného poľa v januári a februári vyplýva, že nad Ruskom a severnou Európou sa nachádzal stred tlakovej výše, nad Stredomorím oblasť nízkeho tlaku vzduchu. Pri takomto rozložení tlakových útvarov prúdil do karpatskej oblasti od východu, resp. juhovýchodu, studený pevninský vzduch. Mohutná tlaková výš nad európskou pevninou zároveň blokovala postup frontálnych systémov od západu a s nimi aj prílev teplého morského vzduchu. Vo februári vysoký tlak nad východ­nou Európou totiž zoslabol, nad Atlantikom prehĺbila oblasť nízkeho tlaku vzduchu a od západu začal nad Britské ostrovy prúdiť teplejší vzduch, aj preto zima 1829/30 nepatrila na Britských ostrovoch medzi historicky najtuhšie (bola až 13. najchladnejšia). Hlavná časť zimy sa začala 13. novembra, mrazy vyvrcholili medzi 26. januárom a 4. februárom 1830, kedy minimálne teploty klesli pod -20 °C, v dňoch 30. a 31. januára až pod -25 °C. V priebehu chladného polroka 1829/30 sa v Prahe, Klementine vyskytlo 95 dní s celodenným mrazom (počas mimoriadne tuhej zimy 1928/29 bolo takýchto dní 69). Aj na základe súčtu záporných denných priemerov teploty vzduchu (tzv. záporná teplotná suma, resp. ZTS) skončil chladný polrok 1829/1830 na prvom mieste. Ich súčet dosiahol hodnotu 638 ° ZTS (počas zimy 1928/1929 to bolo 561 ° ZTS). Počas zimy 1829/30 zamrzli aj veľké stredoeurópske jazerá: od 18. januára do 15. marca 1830 sa pokrylo ľadom Bodamské jazero, zamrzlo aj Curyšské jazero, čiastočne Thunersee, Walensee, Neunburgersee a Vierwaldstättersee. Na základe historických záznamov sa vo Varšave jazdilo na saniach od začiatku novembra 1829 a vo Viedni pripomínalo počasie v polovici novembra stred zimy. Studený vzduch z východu začal do strednej Európy prúdiť už v novembri. Najchladnejšou lokalitou v strednej Európe bolo južné Poľsko – v Krakove dosiahla priemerná teplota zimy -10,3 °C (odchýlka od normálu dosiahla -8,2 °C) a 4. februára 1830 klesla minimálna teplota na -31 °C. No mimoriadne silné mrazy boli aj vo Francúzsku, kde minimá klesli na -20 ° až -28 °C" (Matejovič 2022). 

Za obzvlášť drsné zimy, so silne zápornou teplotou zimných mesiacov ako v Čechách, tak aj u nás na zákl. rekonštrukcií, môžeme zaradiť aj zimy 1837/38 a zimu 1840/41. Obe zimy skončili na Klementine s odchýlkou pod -5°C. Za zmienku stojí aj zima z roku 1880, kedy zamrzlo Bodamské jazero.

Obr.: Ľadovec vo Švajčiarskych Alpách pri obci Tschierva stav na sklonku malej doby ľadovej cca 1895 a v roku 2004. Pod masívom  Berniny 4049m                   Zdroj: Alpines museum der Schweiz, J. Alean 2004 

20. storočie

V 20. storočí postupne badáme výrazný pokles tuhých a extrémne tuhých zím a naopak v rokoch 1900-1935 prevažujú zimy mierne, s výnimkou najtuhšej zimy 20. storočia, čo bola aj u nás zima 1929. Napriek tomu sa ešte ojedinele tuhé a drsné zimy vyskytujú. Najmä posledná tuhá zima, ktorú v našej oblasti môžeme prirovnať k zimám, aké panovali počas malej doby ľadovej. Ide o povestnú zimu 1928/29. Na Klementine je február 1929 najchladnejší od počiatku pozorovaní (teda od r. 1771) s hodnotou priemernej teploty -11°C. V tejto zime odzneli najchladnejšie februáre vôbec aj na našich meteorologických staniciach. Zároveň v tejto zime padla aj väčšina absolútnych teplotných rekordov najnižších teplôt na našom území, ktoré doteraz neboli prekonané. Najnižšie vo Vígľaši -Pstruša na -41°C, čo je najnižšia nameraná teplota na území Slovenska vôbec. Vo Zvolene -38,5°C, Svidník -35°C, Starý Smokovec -34,5°C, ale napr. Bratislava Vajnory -31,8°C. bolo to dňa 11. februára 1929. Bola to aj najtuhšia zima v Hurbanove v 20. storočí na našom území, ktorá skončila s priemernou teplotou -6°C na tejto stanici. V celku ale išlo o tretiu najtuhšiu zimu na tejto stanici. Na prvom mieste je v Hurbanove zima 1890/91 a druhá priečka patrí už spomínanej zime 1879/1880 s najchladnejším decembrom na tejto stanici.

Obr.: Najnižšie namerané teploty v zime 1929 v bývalej I. ČSR, podľa  Shcneider 1929 , Najnižšia teplota bola v republike nameraná v Litvinoviciach -42°C , u nás vo Vígľaši -41°C 

Zima 1929 bola chladná predovšetkým vo svojej druhej polovici, najmä mesiace január a hlavne február. Priemerná teplota februára činila v Hurbanove -11°C, takže ide o totožnú hodnotu ako na pražskom Klementine. V tomto mesiaci prevažoval na základe synoptických pozorovaní vplyv mohutnej tlakovej výše od Sibíri. Extrémne chladno bolo na mnohých miestach Európy. V tomto roku taktiež zamrzlo aj Bodamské jazero a Benátska lagúna. Chladný vzduch sa rozlieval aj do oblasti Jadranského mora. Chorvátsky dokument v tomto období hovorí ako o "zime stolečja". Jadranské more sa na severe pokrylo ľadom a na ostrovy sa dalo chodiť pešo. Teploty poklesli pri Gospiči na -36°C. Sneh napadol aj v Splite, kde udávajú 20cm. V tomto roku tiež pomrzlo mnoho olív a dobytka aj v tejto oblasti.

Potom nastalo asi 10 ročné obdobie prevažne miernych až priemerných zím. Kruté zimy prišli v ďalšom slede, a to hneď 3 po sebe práve v časoch 2. svetovej vojny. Preto sa tieto tuhé zimy zvyknú označovať aj pojmom "vojnové tuhé zimy". Išlo o zimy 1939/40, 1940/41 a zimu 1941/42. Všetky tieto zimy mali aj na Klementine aj u nás výraznú zápornú odchýlku, aj keď neskončili až také studené, ako zima z roku 1929. Najbližšie sa k nej priblížila zima 1939/40. v týchto zimách prevažovali prevažne výrazne chladné januáre. Na úvod treba povedať, že výskyt takýchto podpriemerných a relatívne drsných zím tri roky hneď po sebe, je veľmi raritný aj z klimatologického hľadiska. Najmä v širšom kontexte, keď už poväčšine prevládali v 20. storočí zimy mierne, alebo priemerné. Svojho času s tým nerátala, našťastie, ani nemecká armáda Wehrmachtu. Hitler očakával po invázií do Sovietskeho zväzu Blitzkrieg, teda dobytie Moskvy a Ruska už do začiatku zimy 1941. Vraj aj vojenskí meteorológovia Hitlera uisťovali, že šanca na výskyt tretej tuhej zimy po sebe je veľmi nepravdepodobná. Napriek tomu aj zima 1941/42 bola veľmi tuhá, najmä v oblasti Stalingradu, kde došlo aj k obratu vo vojne. Hitler doplatil na nepripravenosť na zimné ťaženia a taktiež na nepredvídateľnosť klimatického systému. Rovnako ako Napoleona, aj jeho vojakov po tisícoch kosila tuhá zima. Paradoxne aj v časoch Napoleona udrela po miernych zimách, zima extrémne tuhá, na čo francúzska armáda nebola vôbec pripravená. Obe armády podcenili podmienky jednak jarného a jesenného počasia, kedy na rozsiahlych stepiach východu nastáva tzv. "rasputica", teda výdatné dažde (odmäk) menia nespevnené cesty na nepriechodný, bahnistý terén a jednak tuhosť zím, ktoré sa v tejto časti Európy vyskytujú bežne a v prípade podpriemerných zím, sú dokonca mimoriadne kruté. Teploty bežne klesali pod -40°C.

Obr.: Zamrznutý Dunaj v roku 1947, Zdroj, foto: TASR, Koloman Cích 1947

Za zmienku v tomto storočí stoja ešte tuhá zima z roku 1946/47, ktorá skončila na Klementine s priemernou teplotou -4,8°C a napr. v Hurbanove patrila táto zima tiež medzi tie drsnejšie. V celku výrazne podpriemerne chladný bol február 1956, čo tiež stiahlo priemernú teplotu zimy 1955/56 na podpriemernú, chladnú úroveň, avšak mesiace december a január boli miernejšie. Napriek tomu, v tomto roku zamrzol aj Dunaj, kde boli významné problémy s extrémnymi ľadmi. Dunaj pripomínal v tomto roku sibírsky veľtok. Ďalšie a z nášho pohľadu už typicky posledné podpriemerné a drsnejšie zimy, odzneli v rokoch 1962/63 a aj nasledujúca zima bola ešte podpriemerne tuhá. Zima 1963 bola však posledná tuhá zima v strednej, ale najmä západnej Európe. Najmä na Britských ostrovoch išlo o jednu z najtuhších zím vôbec. V tomto roku zamrzla pevne Temža a veľké problémy robí najmä sneh a ľady v západnej Európe, ale aj u nás boli problémy na zamrznutom Dunaji. V tomto roku zamŕza aj Bodamské jazero veľmi pevne, takže sa koná aj typický obrat prenosu Busty Sv. Jána. Z tohto pohľadu to bolo až do dnešných čias, naposledy.

Obr,: 20.2. 1956 Dunaj v Bratislave v tuhom februári 1956,  foto/zdroj: TASR

Posledné dekády sa postupne z pozorovaní a výskytu, vytrácajú takéto tuhé zimy takmer úplne. Naopak posledné dekády prevažujú už len zimy mierne až teplé. Samozrejme nájdeme aj výnimky, kedy ešte udreli podpriemerné chladné mesiace, vyskytli sa vpády arktického vzduchu, aj veľmi výrazné, pozorujeme na čas aj čiastočne ľady na Dunaji, či kalamitné stavy v Bratislave a podobne, avšak zväčša ide o krátkodobejšie javy. Typicky tuhá až drsná zima, ktorá by bola typická obdobiu malej doby ľadovej, kedy udrú silné mrazy na jeseň a trvajú do februára, alebo až marca, nám úplne absentujú. Môžeme teda povedať, že naša generácia, dokonca zrejme aj generácia našich rodičov už nezažila nikdy zimu, typickú svojím rozsahom a aj teplotami, pre minulé storočia či malú dobu ľadovú. U staršej generácie sa ale stále stretávame s akousi "zimnou" nostalgiou, kedy pamätníci spomínajú na tuhé zimy. Zvykli sme si počúvať, že "kedysi boli zimy mrazivé a poriadne". To je zaiste pravda, ale len sčasti. Väčšina našich rodičov si určite nemôže pamätať zimu z roku 1929 a len málokto si pamätá vojnové zimy. Aj naši starí a prastarí rodičia boli vtedy zväčša deti. Pamäte našich starších si zväčša tuhosť zím zamieňajú práve s epizodickými výskytmi kalamít, či tu ktorého chladnejšieho mesiaca s tuhými mrazmi. Avšak ako isto vidíte, kedysi boli zimy naozaj omnoho tuhšie, alebo inak povedané, "keď zimy za niečo stáli", tak k týmto zimám by sme museli ísť až do 19. storočia.

Obr.: Dunaj v Bratislave v roku 1963 (poslednej tuhej zime v Európe), Foto/Zdroj: TASR, Prakeš 1963

Nostalgici, aj mladší z nás, si napríklad môžu pamätať zimu z roku 1987, kedy na juhozápade Slovenska a predovšetkým v Bratislave, napadlo miestami aj takmer meter snehu. Taktiež ako celkom tuhá a snežná zima sa javí aj zima z roku 1996, kedy sa ľady na čas objavili aj na Dunaji a dopravu na Dunaji museli prerážať ľadoborce. Išlo bezpochyby o významné vpády chladného, arktického vzduchu. Ak však zoberieme tieto zimy ako celok, neumiestnili by sa ani v prvej tridsiatke najtuhších zím, len za sledované obdobia meteorologických meraní. Zoberieme napr. pražský Klementinum, kde sú dáta k dispozícií za 250 rokov. Napr. zima 1995/1996 , ktorú by mnohí pamätníci isto označili ako "tuhú", má priemernú teplotu zimných mesiacov -1,23°C. Jedna z typicky najtuhších zím "malej doby ľadovej" zima 1798/1799 má teplotu -5,8°C, čo ju radí na druhé miesto o najtuhšiu zimu za posledných 250 rokov. Zima 1995/96 by sa v tomto rebríčku o titul "najchladnejšia zima za posledných 250 rokov" umiestnila až na 57 mieste. Zima najbližšie k dnešku, ktorú sme považovali za subjektívne tuhú, bola zima z roku 2010. Tá by v tomto rebríčku bola na čestnom 99. mieste. Spomínaná zima s chladným februárom 1956, by obhájila 36. miesto. Zima 1963, kedy z nášho pohľadu naposledy zamrzlo Bodamské jazero, by sa umiestnila na 30. mieste a najchladnejšia zima 20. storočia 1929 by zaujala v tomto poradovníku 5. miesto. Vysoko by sa napr. umiestnila zima 1946/47, a to na 8. mieste.

Obr.: Snehová kalamita v Bratislave v zime 1987. Táto zima bola bohatá na sneh a vpády arktického vzduchu, avšak ani teplotne ani dĺžkou trvania sa nedá ani zďaleka porovnať so zimami "malej doby ľadovej" Zdroj: TASR

Naproti tomu v posledných dekádach zažívame rekordy, ale z opačnej strany poradovníka, t.j. vedieme vo výskyte tých najteplejších zím za posledných 250 rokov vôbec. Tomuto rebríčku kraľuje zima 2006/2007, ktorá nesie 1. miesto o najteplejšiu zimu za posledných 250 rokov. Hneď na druhom mieste o titul "najteplejšej zimy za posledných 250 rokov" by vyhrala zima 2015/2016 a bronz by obhájila zima 2019/2020. Na štvrtom a piatom mieste by sa umiestnili zimy z 18. storočia, a to zimy hneď po sebe, 1796 a 1795. Celkovo však v prvej 20tke dominujú zimy z 20. storočia a dokonca 7 zím z 21. storočia, ktoré odzneli po roku 2000. Úbytok tuhých a drsných zím a zároveň významný, štatistický nárast nadpriemerne teplých zím, je nesporným a jedným z mnohých dôkazov, aktuálne prebiehajúcich klimatických zmien.

Verím, že aj naša analýza zím za posledných 1000 rokov ukázala, ako sa štatisticky výskyt tuhých zím mení v čase. Súčasná absencia tuhých zím a výskyt zím prevažne miernych, sa dá aj na základe historických proxy dát vystopovať naposledy do obdobia približne polovice 16. storočia. Súčasný výskyt teplých zím sa zdá aj na základe proxy dát a následnej korekcii dát z inštrumentálnych meraní, významnejší. Okrem toho nič v nasledujúcich dekádach nenasvedčuje tomu, aby sa mohol tento trend významne zvrátiť. Tak ako jedna lastovička leto nerobí, taktiež ani jedna extrémne tuhá zima, ktorá by sa v najbližších rokoch vyskytla, nezvráti tento trend. Nič nenasvedčuje tomu, aby sme znižovali naše emisie skleníkových plynov. 

Zverejnené dňa 24.3.2023, spracoval: Jozef Kurty, Mgr.  

Citované zdroje: 

Hlavný zdroj a zápisy z kroník z diela: V. Cílek, Z. Vašku, J. Svoboda (2003) Velká kniha o klimatu zemí koruny české, Praha Regia 

Behringer, W. (2007). Kultúrni dějiny klimatu. Munchen: Verlag C.H. Beck oHG, Munchen.

Kovár, Benediková, Zajac . (2022). Klíma v dejinách. Bratislava: Premedia.

Dario Camuffo, C. B. (2017). When the Lagoon was frozen over in Venice from A.D. 604 to 2012: evidence from written documentary sources, visual arts and instrumental readings. Paleoenvironment, Geoarchaeology, Historical Geography, TU

Seegfrörnen des Bodensees) Wikipedia DE

Portál Český hydrometeorologický ústav, Historická data: officiálny web: ČHMÚ 

Matejovič, P. (2011). Zima A.D. 1500-2010. Bratislava : Veda, vydavateľstvo SAV.

Matejovič, P. (2022). Z histórie zím v Európe (1500-2022). Fórum pre vedu a umenie: www.nun.sk.

Svoboda, J. (2009). Utajené dějiny podnebí, řídilo počasí dějiny lidstva?  Praha 

Vilibald Kakoš, J. M. (2000). ZIMA 1829/30 - NEJTUŽŠÍ VE STŘEDNÍ EVROPĚ. Meteorologické správy č.53 , s. 103-108.