Energetika 4. časť: O trvalo neudržateľnom raste

Žijeme v konzumnej spoločnosti. Našou mantrou je slovné spojenie: ekonomický rast. V predchádzajúcich častiach sme rozobrali, že táto mantra a celý náš ekonomický systém a prosperita je z veľkej časti budovaná na fosílnych palivách (80%). Začali sme si nahovárať, že je možné niečo ako "trvalo udržateľný rast". Ale nič nedokáže v ohraničenom a uzavretom systéme rásť nekontrolovane a donekonečna. V tejto časti budeme písať o nesúlade nášho ekonomického systému a jeho nastavenia s potrebami environmentálnych zmien.

"Opäť sa nehrá o nič menšieho ako o našu budúcu bezpečnosť. Opäť väčšina, ponorená do svojich každodenných starostí, nechce vnímať realitu aká je. Omnoho lepšie sa predsa počúvajú donekonečna opakované lži o nutnosti neustáleho rastu. Kto by chcel počuť racionálnu pravdu o tom, že nie v príliš vzdialenej budúcnosti by bol zázrak, keby sme si uchovali aspoň tú úroveň, na ktorú sme si zvykli dnes. Ale zázraky sa dejú len veľmi málo, preto racionálne analýzy vypovedajú o tom, že naša úroveň sa výrazne zníži. Ale viete si predstaviť politika, ktorý predstúpi pred svojich voličov a povie im popravde, že ich deti sa asi nebudú mať tak dobre ako ich rodičia?" ...

... "Ale nevyhovárajme sa len na elity a politikov. Politici manévrujú čo najďalej od zdravého rozumu práve preto, aby politikmi ostali aj najďalej. Pretože sa ich manévrovanie až príliš veľa ľuďom páči. ... a práve zdravého rozumu sa vzdávame každý deň rovnako ochotne ako slobody. Prečo? Sloboda aj zdravý rozum sú komodity, ktoré sú prácne. Vyžadujú zo svojej podstaty našu aktivitu, vôľu a energiu poctivo myslieť, vyžadujú zodpovednosť. A to v očiach mnohých nie je adekvátna odmena. Vymeniť pohodlnosť za prácu, sladké mámenie štátu -opatrovateľa za schopnosť vidieť veci reálne, pravdivo, surovo. Možnosť zvaľovať svoje neúspechy na vládu, štát, či systém ťažko vymeniť za staré známe kresťanské: Pomôž si človeče aj pán Boh ti pomôže..." Predhovor v knihe: Povaha změny, Ladislav Henek, Martina Kocianová a Tomáš Tureček.

Sme ako huslisti na Titanicu. Voda sa už pomaly valí aj k nám, ale my hráme ďalej, akoby sa nič nedialo. Už dekády polemizujeme o tom ako znížiť emisie skleníkových plynov a najmä problémového CO2. Máme za sebou desiatky konferencií a sumitov, vyhlásení, záväzkov. Reálne sa nedosiahlo nič. Emisie CO2 neustále rastú, každým rokom viac, ako aj energetické potreby civilizácie. Príčinu máme priamo pred nosom: je ním extrémne konzumná spoločnosť (prevažne západná) a ekonomický systém, ktorý stojí na pilieroch potrebách neustáleho ekonomického rastu a plytvania. Dostávam sa tak k 

1. Faktu: Rast emisií je v silnej korelácií s vitalitou ekonomického systému.

Niečo teda robíme zle. Uťahovať opasky si nikto nechce. Tu treba jasne pomenovať ďalší tvrdý a často prekrúcaný fakt, komu tento status quo a neustále plytvanie vyhovuje? Konšpiračné média a mnohí ľudia, slovami českého bezpečnostného analytika Otakara Foltína, "padlí na bojišti informační války", paradoxne podporujú ničenie a devastáciu životného prostredia, nakoľko mnohé nariadenia a normy za účelom ochrany ovzdušia a klímy berú ako akési sprisahanie "zelenej lobby" a Green Deal ako nejaký nástroj novej "zelenej totality". Samozrejme Green Deal sa dá v mnohom kritizovať, avšak títo ľudia akoby nevedomky bránili záujmy tých najbohatších. Sú dve obrovské skupiny, ktorým vyhovuje súčasný ekonomický stav. Ropné spoločnosti a fosílny priemysel, ktorý samozrejme bytostne závisí na ťažbe a profitovaní z fosílnych palív. Tí majú aj najväčšie kapitálové zdroje a podporujú následne rôzne pseudovedecké združenia, trusty. Majú za sebou silné PR agentúry a celú históriu nalievajú kopu peňazí na všetky strany, aby situáciu okolo klimatickej zmeny čo najviac popierali. Paradoxné je, že podľa najnovších zistení a odtajnených dokumentov ropný priemysel vedel o problémoch a dopadoch klimatickej zmeny prakticky veľmi dávno. Od roku 1959 si napr. Exxon Mobile platil špičkový výskum aj v tejto oblasti. Podľa dokumentov ich vedci už vtedy varovali, že spaľovanie palív bude prinášať otepľovanie, roztápanie ľadovcovo a neskôr v spoločnosti bude rásť spoločenský aj politický tlak na obmedzovanie fosílnych palív. To všetko pred viac ako štvrťstoročím, keď sa prakticky ani poriadne neotepľovalo. Kopu vedcov však toto otepľovanie predvídalo. Fosílny priemysel mal tak jedinečnú šancu a zdroje započať masívnu transformáciu energetiky a byť jej lídrom. Transformovať energetiku je nesmierne náročný a zdĺhavý proces. Elektrárne sa stavajú na dekády dopredu, taktiež plánovanie a spotreba energii a elektriny. Veľa sme toho zmeškali a dnes sme mohli byť úplne niekde inde. Okrem iného aj vinou týchto lídrov, ktorí nerobili nič, prípadne sa báli veci pomenovať tvrdo a priamo. Mnohých teda azda neprekvapuje, že fosílny priemysel aj dnes má bytostný záujem na tom, aby sa zelená transformácia a nahrádzanie fosílnych palív čo najviac oddialil. 

Ďalšou veľkou skupinou sú rôzne:  pravicové ekonomické trusty a vzostup ekonomickej liberalizácie trhu v duchu myšlienok Hayeka, ktoré poväčšine považujú štátne zásahy do ekonomiky ako niečo degenerujúce a ohrozujúce zisk. Extrémisti a anarchokapitalisti sú za úplnú dereguláciu. Mnohí strašia novým "diktátom" či socializmom, či návratom do komunizmu, pričom štátne zásahy považujú za obmedzenie slobody. Je nepochybné, že takéto názory vyhovujú práve veľkým hráčom a biznisu, ropný priemysel nevynímajúc. V histórií boli tieto tlaky nesmierne silné. Túto teóriu poväčšine v našom prostredí reprezentoval aj Václav Klaus, ktorý vo svojom diele Modrá nikoli zelená planéta, načrtol množstvo dezinformácií ohľadom aj klimatických zmien a životného prostredia.

Je pochopiteľné, že ochrana životného prostredia niečo stojí a povedomie sa budovalo roky. Aj vďaka legislatívnym zmenám a zásahom štátov na popud občianskej demokratickej spoločnosti dnes nežijeme na zničenej planéte. To je dobre si uvedomiť, že nebyť tejto sily, tak priemysel by nikdy nenastúpil na cestu ochrany životného prostredia. Vo svete ekonomických liberálov a úplnej slobody voľného trhu bez regulácií, by sme dnes žili na planéte s kyslými dažďami, elektrárne by bez povinných filtrov do atmosféry chrlili jedy a síru. Autá by používali benzín s olovom, neplatili by žiadne emisné normy a zamorovali ovzdušie v mestách jedmi. Do povrchových riek by priemysel najďalej vypľúval koktejly jedov vrátane ortuti. Rodili by sa bežne degenerované deti. Smog by bol každodennou súčasťou všetkých metropol, ozónová vrstva by bez regulácií freónov prakticky neexistovala, rakovina kože by bola bežná. Pôda by bez regulácií pesticídov bola prakticky zamorená jedmi, lesy bez ochrany do veľkej miery zničené. Na verejnosti, v mestskej doprave, vlakoch a nemocniciach by sa bežne fajčilo, lebo zákazy by boli považované za obmedzenie slobody, ale to by bola len čerešnička na torte. To nie je nejaké sci-fi, ale v 60 -70tych rokoch, to naozaj k tomu smerovalo. A ak by neprevážil tlak na životné prostredie od ľudí a vlád rôznych ekologických a mimovládnych organizácií a následné investovania do výskumu a inovácií aj na poli ochrany životného prostredia, firmy a korporácie by sotva sami od seba začali dbať na životné prostredie, nakoľko to predstavuje náklady naviac. Rovnakí ľudia dnes spochybňujú klimatickú krízu a pokračujú v rovnakej rétorike. Nariadenia a snahy regulatívne obmedzovať skleníkové plyny a najmä CO2 berú ako sprisahanie nejakej "zelenej" loby. Prípadne sa hovorí akomsi zelenom neofašisme či diktatúre. To je choré tvrdenie a táto rétorika pomáha jedine veľkým hráčom na poli fosílnych palív a tým najbohatším na tomto svete. A mnohí ľudia neuvedomujúc si svoju zmanipulovanie tým najbohatším na tomto svete v tomto ako nejakí "užitoční idioti" ešte pomáhajú, lebo padli do pasce konšpirácií a dezinformácií.  Takto by mal vyzerať svet podľa pravicových ekonómov a odporcov regulácií a mnohých zmanipulovaných ľudí, ktorí dnes tieto názory aj nevedomky bránia na sociálnych sieťach, lebo blúznia o nejakom bruselskom diktáte, či zelenom fašizme. Títo liberálni ekonómovia s ropným lobbingom za chrbtom si azda nič lepšie ani nemohli priať.

2. Fakt: Za väčšinu emisií je zodpovedný konzum a ekonomický systém moderných, západných demokracií.

Tento fakt sa nás bytostne dotýka, lebo si odjakživa nahovárame, že my už predsa žijeme ekologicky a zelene a na vine sú tí druhí. Číňania a ostatní. Nie je to tak celkom pravda. Západná civilizácia si dekády žije luxusom a nad svoje pomery na prírodný a energetický dlh. Tento život nám storočia zabezpečujú krajiny chudobného juhu a samozrejme fosílne palivá. V minulosti prostredníctvom kolonializmu, dnes pomocou moderného kolonializmu nadnárodných korporácií, ktoré majú poväčšine svoje prevádzky v krajinách chudobného juhu. Produkty pre nás sa tak vyrábajú poväčšine v treťom svete. Ich komíny ani ich emisie sa ale započítavajú im. To je jeden faktor, tzv carbon leakage. Druhým faktorom je celková energetická spotreba emisií na jedného obyvateľa. Ide o najspravodlivejší systém deľby emisií, nakoľko jednotlivé krajiny si nie sú rovné čo do rozlohy a počtu obyvateľov.

Ak emisie CO2 prepočítame na obyvateľa a porovnáme s ekonomickým ukazovateľom HDP, narazíme na tvrdé dáta a fakty. Najviac emisií na obyvateľa produkujú vyspelé a bohaté štáty. Dôkaz toho, že náš životný štýl a luxus je priamo zodpovedný za väčšinu emisií. Väčšina štátov chudobného juhu sa nás snaží konzumom a životným štýlom dohnať. Môžeme sa im diviť, ak my sa odmietame čohokoľvek vzdať?

Na grafe vidíte, že najviac emisií na obyvateľa produkujú také štáty ako Kanada, Južná Kórea, Japonsko, Singapur. Ale samozrejme aj krajiny, ktoré považujeme za zelenšie. Našli by sme tam Švajčiarsko, Nórsko, Švédsko, Izrael, Rakúsko a pod. Všetky tieto krajiny vypustia do ovzdušia na obyvateľa viac emisií ako Číňan a dokonca niektoré "eko" krajiny aj na obyvateľa 10x viac emisií ako priemerný Ind. Inými slovami ak by všetci Indovia žili konzumom a životným štýlom ako priemerný Švéd, Nór, alebo Američan, mali by sme omnoho väčšie globálne emisie a omnoho väčšie problémy. Navyše ako vidíte na grafe, väčšina štátov globálneho juhu je v pásme tzv. energetickej chudoby. Oni nemajú zdroje a poväčšine ani technológie aby hromadne zavádzali bezemisné zdroje energie. Naopak, krajiny s najväčšou produkciou CO2 na obyvateľa sú v pásme bohatstva, ktoré si môžu dovoliť získavať energie viac z bezemisných zdrojov (pásmo: Energy acces with net-zero CO2). Viac sme o tom písali v 2. časti článku o nevyužitom potenciáli jadra a obnoviteľných zdrojov.

Ak teda hovoríme o klimatickej zmene, spomeňte si na tento graf. Zvykneme z tohto obviňovať prevažne Čínu, avšak nie je to celkom spravodlivé. Čina na svoju rozlohu a počet obyvateľov produkuje porovnateľné množstvo emisií, ako priemerný podiel emisií na hlavu Slováka. Okrem toho taktiež masívne investuje do obnoviteľných zdrojov, dokonca viac ako všetky krajiny sveta dohromady.

Číňania sa len snažia žiť životom ako my. Chcú si kupovať handry, vlastniť automobil, lietať na dovolenky atď. Aj tieto vyššie pomenované veci sú ešte stále pre miliardy ľudí nedosiahnuteľným luxusom. A budú o to v najbližších dekádach usilovať.

Ak sa pozriete na graf z prednášky Hansa Roslinga, ktorý napísal aj populárnu knihu Moc faktov, tak zistíme, že väčšinu emisií produkuje západný typ života a najbohatší ľudia. Miliarda najbohatších ľudí (kde patríme my) vyprodukuje zhruba 2x viac emisií ako miliarda od nich chudobnejších. Tá miliarda zasa 2x viac ako nasledujúca miliarda o niečo chudobnejších atď. Výsledkom je, že dve miliardy najbohatších ľudí vyprodukujú v prepočte na hlavu 24x viac emisií ako 2 miliardy tých najchudobnejších z našej civilizácie. To je jasným dôkazom, že za životné prostredie nesieme zodpovednosť poväčšine my a náš "luxusný" život, na ktorý sme si zvykli. Píšem to v úvodzovkách, lebo sme tak hlboko zvyknutí na tento spôsob života, že nikto z nás mnohé veci isto neberie za luxus. Mať denne 2x teplé jedlo, presúvať sa autom, lietať lietadlami na dovolenky mnohí neberú za luxus, ale za klasický štandard. Pre väčšinu civilizácie je to však luxus. Luxusom je pre miliardy ľudí mať aj k dispozícií stabilnú elektrickú sieť, ľadničku, či ústredné kúrenie.

Tento životný štýl je veľmi náročný na energie. Dostávame sa tak k nepríjemnému faktu č. 

3: Energetické potreby na obyvateľa v spoločnosti. 

De facto platí taktiež, že čím je spoločnosť vyspelejšia tým sú jej energetické nároky na obyvateľa väčšie. V nasledujúcom grafe môžeme vidieť energetické nároky na obyvateľa v jednotlivých krajinách. Ide o primárnu energiu (všetku energiu), spotrebovanú danou spoločnosťou za rok, prepočítanú na obyvateľov. Logicky najväčšie energetické nároky so sebou nesú krajiny, ktoré považujeme za najvyspelejšie a kde obyvatelia žijú relatívne luxusne. So životným štýlom stúpajú aj energetické nároky na obyvateľa, aj keď u niektorých vyspelých ekonomík stúpa aj podiel energie z obnoviteľných zdrojov.

Celosvetovo sú dnes energetické potreby na obyvateľa na úrovni 21 000kwh /rok. Na obyvateľa Európskej únie pripadá potreba 36 000kwh energie na rok. To je viac ako pripadá na obyvateľa Číny. Ak sa pozrieme na čisto energiu z fosílnych palív, tak priemerný Európan (občan EÚ 27) minie ročne z fosílnych palív zhruba rovnaké množstvo energie ako Číňan. Ak sa napr. pozrieme na zelené Nórsko, ktoré síce pokrýva svoje masívne energetické nároky na obyvateľa prevažne z obnoviteľných zdrojov, avšak na obyvateľa priemerný Nór spotrebuje energiu o ekvivalente skoro 100 000 kwh. To je asi 3x viac ako priemerný Číňan, pričom podiel energie z fosílnych palív na obyvateľa je vyšší ako u Číňanov. Ak by teda Nórov bolo toľko ako Číňanov a žili svojím štandardom, tak by do atmosféry vypustili viac skleníkových plynov ako dnes Čína.

Musíme si teda položiť otázku, kto je za súčasný stav planéty a globálne otepľovanie najviac zodpovedný? Je nespravodlivé vinu hádzať a poukazovať len na chudobnejšie a rozvojovejšie krajiny. V prepočte na obyvateľa a svoje možnosti nevypúšťajú viac emisií ako vyspelé krajiny. Skeptici zvyknú poukazovať na fakt, že globálne emisie predsa nerešpektujú hranice a je úplne jedno kto koľko vypustí. Miliarda ľudí logicky vyprodukuje omnoho viac emisií ako 15 miliónov obyvateľov Česka a Slovenska dokopy. Samozrejme ak sa bavíme o absolútnych číslach. Avšak máme morálne právo žiadať od krajín chudobného juhu aby znižovali svoje absolútne emisie, ak ich v podstate na svoje potreby vypúšťajú na obyvateľa menej ako my? Oni vidia vzor aj v nás a našom spôsobe života. Západná spoločnosť je spoločnosť ťažkého konzumu. Ročne kupujeme kopu zbytočností, handier ktoré nenosíme, produktov ktoré nutne nepotrebujeme. Kupujeme potraviny ktoré precestovali pol sveta, lebo to považujeme za luxus. Mať v decembri v supermarketoch čerstvé jahody je isto luxusné, ale je to až tak nevyhnutné? Ak sa mi nevieme ničoho vzdať, ani uskromniť, máme morálne právo to žiadať od tých od nás ešte chudobnejších?

Ak chceme ísť príkladom musíme sa a budeme sa musieť dramaticky uskromniť. Žiadna utópia ako trvalo udržateľný rast neexistuje. Už by sme si mali prestať klamať a nahovárať rozprávky o trvalo udržateľnej ekonomike. Ak budeme chcieť reálne a v krátkom čase znížiť rapídne emisie CO2, schudobnieme. To nikto nechce ani len počuť, nie to praktizovať. Až na zopár jedincov, ktorých naša spoločnosť označí za bláznov či podivínov. 

Užitočné zdroje:

Václav Smil: Ako naozaj funguje svet (2022)

David J.C. MacKay: Obnoviteľné zdroje energie -s chladnou hlavou (Cambridge 2009)

Our World in Data: https://ourworldindata.org/

Green Deal a role jaderné energetiky v ČR: Jan Horáček, Slavomír Entler (AV ČR 2022)

https://www.visualcapitalist.com