Zelené klamstvo časť 1: CO2 "per capita"

Vyspelý svet akoby sa chcel zbaviť zodpovednosti za klimatickú zmenu a hodiť to na plecia chudobným krajinám, lebo sú to predsa oni kto ešte aj v dnešných "moderných časoch" solárnych panelov spaľujú uhlie. Zodpovednosť sa tak presúva na chudobnejšie regióny sveta. Čo ale hovoria fakty?

V diskusii o dopadoch klimatických zmien sa zvyknú často krát spomínať také krajiny ako Čína, India ktoré produkujú najviac CO2. Niektoré zdroje radia napr. v produkcií CO2 na tretie miesto hneď Indonéziu aj keď táto krajina nemá takmer žiaden ťažký priemysel. Je to z dôvodu, že táto krajina decimovaním drahocenných tropických pralesov produkuje množstvo CO2 zrovnateľné s industriálnou "mocnosťou". Keď však prepočítame podiel CO2 na obyvateľa tej ktorej krajiny, dosiahneme celkom zaujímavé čísla, ktoré odhaľujú nepríjemnú pravdu. Je logické, že luxusnejší životný štýl vedie k väčšej produkcií CO2 na obyvateľa. Podľa Svetovej banky pri prepočte emisií CO2 na obyvateľa vedú prevažne krajiny s malým počtom obyvateľov a vyspelé. Ide prevažne o Katar, Kuvajt, Bahrajn, či Spojené Arabské Emiráty. S Európskych krajín sú lídrami Luxembursko, Holandsko ale vysoko je aj Česká republika či "zelené" Rakúsko. Netreba zdôrazňovať, že v tomto rebríčku sú vysoko takmer všetky krajiny vyspelého sveta. Takže áno, práve tieto krajiny produkujú najviac CO2 v prepočte na obyvateľa.

Pozrime sa na Slovensko. Ak prerátame emisie CO2 na hlavu, tak produkujeme 6,77 ton/obyvateľa. Zato Čína produkuje najviac CO2 na svete, avšak pri prepočítaní na obyvateľa je to "len" 7,38 ton/obyvateľa. Čína je tak pred nami len o 5 priečok z 204 štátov. V prepočte na obyvateľa produkuje viac emisií ako Čína napr. Poľsko, Nórsko, Rakúsko, Česko, Fínsko, či napr. Island. Island napr. produkuje v prepočte na obyvateľa až cez 11 ton emisií CO2. Napríklad taká India produkuje 1,9 ton/obyvateľa, aj keď v celkovej produkcii je po Číne a USA hneď na treťom mieste. Viac info: zdroj

V absolútnych číslach je situácia trochu iná. Samozrejme že emisie CO2 nerešpektujú hranice, takže absolútne čísla sa považujú za najdôležitejšie. Tu vedie Čína a mnohé iné veľké krajiny s veľkou populáciou. USA vedie ako v absolútnych číslach tak vysoko je aj v prepočte na obyvateľa. To je aj dôvod prečo USA má nesmiernu paranoju z klimatických summitov. Je to ale spravodlivé takto zrovnávať? Rozhodne áno, lebo predsa cieľom každého človeka na tomto svete je právo viesť dôstojný život. Je jasné, že ak by najchudobnejší ľudia tohto sveta žili ako my, tak táto planéta to nedokáže uniesť. Je preto nespravodlivé túto vinu z produkcie CO2 hádzať na ich hlavu. Ak by každý Číňan vyprodukoval na hlavu také množstvo CO2 ako povedzme Rakúšan, tak by to bola katastrofa.

Problém chudobnejších krajín a ich produkcia CO2 v absolútnych číslach je ešte trochu zložitejšia. Nezabúdajme na fakt, že Čína je lídrom v produkcií CO2 v absolútnych číslach nie len kvôli obrovskej populácií, ale aj kvôli priemyslu. Aj nášmu priemyslu. Áno množstvo korporácií a firiem presunulo svoju výrobu do Číny, pričom výdobytky tejto produkcie konzumujeme my a vyspelý svet. Však sa stačí pozrieť na spotrebiče vo svojej domácnosti, na koľkých máte "Made in China" Emisie sa však započítavajú im. My tak konzumujeme výdobytky luxusu a tvárime sa, ako naše emisie klesajú. Pritom si neuvedomujeme, že sme to práve my - konzumenti čínskeho trhu, ktorí môžu za zvyšovanie emisií v Číne. Ide tak o istú formu zbavenia sa zodpovednosti.

Čo ale s chudobným svetom? Niektorí vyslovujú obavy, že ak chudobné krajiny zbohatnú, tak v podstate zničia našu planétu. Tým v podstate nepriamo priznávame, ako hrozne a neekologický žijeme my, ako vyspelý svet. V bestselleri Moc Faktov, autor a zakladateľ webovej platformy gapminder, Hans Rosling analyzuje aj tento problém. Na obrázku môžete vidieť 7 miliárd ľudí a ich produkcia CO2, rozdelená podľa socioekonomického statusu, alebo množstva bohatstva, ktoré dosiahli. Dnes už v žiadnom prípade neplatí, že by sme svet mohli rozdeliť na rozvojový a rozvinutý. Situácia sa mení a aj najchudobnejšie krajiny svojím spôsobom "bohatnú". Preto Rosling používa delenie na štyri úrovne, kde najvyššia 4 úroveň je najbohatší svet. Naopak ľudia žijúci na úrovni 1, nemajú ani posteľ a prístup k pitnej vode. Z nasledujúceho jednoduchého grafu vyplýva, že najbohatšia miliarda ľudí (jeden panáčik predstavuje jednu miliardu ľudí), vyprodukuje dva krát viac emisií skleníkových plynov ako druhá miliarda ľudí žijúca na nižšej životnej úrovni. Ďalšia miliarda potom vyprodukuje polovicu z toho čo miliarda ľudí od nich o niečo "bohatších" a tak ďalej.

Keď prídeme nakoniec, k tým najchudobnejším, tí nevyprodukujú skoro nič. Dokonca ani 6 miliárd ľudí dokopy, nevyprodukuje toľko CO2, ako miliarda tých najbohatších. Áno tá miliarda najbohatších do tohto patríme vy aj ja. Kde je teda problém? Môžu tí najchudobnejší ohroziť svojimi emisiami naše životné prostredie? V žiadnom prípade nie. Kým sa tí najchudobnejší z úrovne 1 dopracujú na životnú úroveň 2, bude to trvať možno desaťročia a ich emisie budú zanedbateľné. Pre nich však môžu znamenať mnoho. Pre človeka žijúceho na úrovni 1 znamená to, že sa mu zvýši životná úroveň na dvojku prístup k pitnej a nekontaminovanej vode, že už nemusí spať na hline ale na matraci, či prístup aspoň k nestabilnej elektrickej sieti. Zdroj.

Ak chceme znižovať emisie skleníkových plynov, mali by sme začať v každom prípade od seba. My sme tí najbohatší a tí, ktorí desaťročia drancovali túto planétu a sú v dominantnej miere zodpovední za drvivú väčšinu exhalátov a skleníkových plynov v histórií ľudstva. Treba si ale povedať, že zadarmo to nebude a teda určite tým schudobnieme, lebo najschodnejšia cesta ako uchrániť klímu je nepopulárna cesta odriekania a šetrenia. Tým nemyslím, že sa máme životnou úrovňou vrátiť do jaskýň, len by sme si mali položiť otázky, či všetky tie konzumné sakramenty, v mnohom "zbytočnosti", ktoré každodenne kupujeme, nám naozaj treba k šťastnému životu.